Čínsko-sovietský rozkol

Čínsko-sovietský rozkol (rusky: Сове́тско-кита́йский раско́л, anglicky: Sino-Soviet split) bolo prerušenie politických vzťahov medzi Čínskou ľudovou republikou (ČĽR) a Sovietskym zväzom (ZSSR), spôsobené ideologickými rozdielmi,^[1] ktoré vznikli z ich rôznych interpretácií a praktických aplikácií doktrín marxizmu - leninizmu a rôznych geopolitických cieľov počas studenej vojny.^[2] Na konci päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov sa čínsko-sovietskej debaty o interpretácii (správneho/ortodoxného) marxizmu zmenili na konkrétne spory, ktoré sa týkali sovietskej politike destalinizácie a medzinárodného mierového spolužitia so Západom, ktoré Mao Ce-tung označil za dekadenciu^[3] a revizionizmus marxizmu. Na tomto ideologickom základe zaujala Čína agresívny postoj voči Západu a verejne odmietla politiku mierového spolužitia medzi východným a západným blokom.^[2] Okrem toho Číne vadilo zlepšenie sovietskych vzťahov s Indiou. Moskva sa v tejto súvislosti obávala, že Mao skutočne splní svoje hrozby začatia jadrovej vojny^[4] proti Indii (neskôr v roku 1962 vypukla čínsko-indická pohraničná vojna) a potom aj pri pohraničných konfliktoch so ZSSR.^[1] Podľa zmluvy o priateľstve, solidarite a vzájomnej pomoci z roku 1950 sovietska technická pomoc prúdila do Pekingu počas kórejskej vojny a pomáhala podporovať úspešný päťročný ekonomický plán Číny po roku 1953. Číňanom sa nepáčila hegemónia ZSSR, ktorú získal vďaka programu Sputnik^[3] a vypusteniu prvej medzikontinentálnu balistickej rakety na svete v lete 1957.

V roku 1956 Nikita Chruščov v prejave O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch odsúdil Stalina a stalinizmus a zahájil destalinizáciu ZSSR. Mao a čínske vedenie s tým nesúhlasili. V roku 1961 ideologické rozdiely vyvolali v ČĽR formálne označenie sovietskeho komunizmu ako diela "revizionistických zradcov" v ZSSR.^[2] V krajinách východného bloku bola čínsko-sovietska roztržka vyvolávala otázku, kto povedie revolúciu svetového komunizmu a na koho (Čína alebo ZSSR) sa svetové "sily pokroku" obrátia so žiadosťou o politické rady, finančnú a vojenskú pomoc.^[5] V tomto duchu obe krajiny súperili o vedenie svetového komunizmu v krajinách ich sféry vplyvu.^[5]

Pre západné krajiny premenil čínsko-sovietsky rozkol bipolárnu studenú vojnu na tripolárne geopolitické nazeranie na svet. Rivalita uľahčila Maovi čínsko-americké zblíženie. Po návšteve amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne v roku 1972 začala byť Čina akceptovaná ako samostatný významný geopolitický hráč. Vďaka čínsko-sovietskeho rozkolu navyše zmizol aj koncept monolitického komunizmu, teda zo západného vnímania toho, že komunistické štáty boli spoločne jednotnými aktérmi geopolitiky po druhej svetovej vojne, najmä v období 1947-1950 počas vojny v Indočíne, do ktorej USA zasiahli (1946 - 1954).^[6] Z historického hľadiska čínsko-sovietsky rozkol uľahčil Maovi založiť tripolárnu geopolitiku (ČĽR - USA - ZSSR) neskorého obdobia studenej vojny (1956-1991). Rozkol svojim významom zohral úlohu ako Suezska kríza v roku 1956^[7], stavba Berlínskeho múru (1961), zmiernenie kubánskej raketovej krízy (1962) a koniec vojny vo Vietname (1975).