Jadrová veľmoc

V roku 1986 zverejnila britská tlač rozsiahle informácie o izraelskom jadrovom programe, ktoré získala od  Mordechaie Vanunu, ktorý v tomto programe pracoval ako technik. Izrael nie je signatárom NPT a oficiálne sa odmieta k vlastníctvu jadrových zbraní akokoľvek vyjadriť. Zvyčajne je však považovaný za de facto jadrovú veľmoc, podľa Federácie amerických vedcov vlastní zhruba 300-400 jadrových bômb.

Irán je signatárom NPT a označuje svoj jadrový program za rýdzo civilný. Západné štáty, hlavne USA, však Irán podozrievajú zo snahy o zbrojné využitie a v poslednej dobe sa objavujú aj špekulácie o možných dôraznejších prostriedkoch, ako Iránu vo vojenskom jadrovom programe zabrániť.

Veľa štátov malo v histórii na svojom území dočasne umiestnené jadrové zbrane cudzích mocností, zvlášť v období studenej vojny. Krátko po nežnej revolúcii vykonala československá armáda merania na zistenie, či boli sovietske jadrové zbrane umiestnené aj na území ČSSR (na základe dohody, ktorú uzavreli ZSSR a ČSSR, v skladoch, ktoré boli pod správou sovietskych jednotiek^[1]). Toto meranie nič také nenaznačovalo, čo viedlo k záveru, že sa jadrové hlavice v Československu nenachádzali.^[2] V roku 2007 však historik Petr Luňák prišiel so štúdiou, podľa ktorej v skladoch jadrové zbrane boli.^[3]

Tiež existovalo niekoľko štátov, ktoré sa dobrovoľne vzdali vlastníctva jadrových zbraní, ktoré mali pod svojou kontrolou. Najväčším takým prípadom je rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991, po ktorom zostalo na území Ukrajiny, Bieloruska a Kazachstanu veľké množstvo jadrových zbraní. Všetky tieto tri štáty zbrane odovzdali do roku 1996 Rusku; všetky sú tiež signatármi NPT.

V 80. rokoch vyvinula jadrové zbrane Juhoafrická republika, pričom existuje podozrenie, že v roku 1979, možno s Izraelom, uskutočnila jadrový pokus (pozri incident Vela). JAR sa, ako jediný štát, dobrovoľne štatútu jadrovej veľmoci zriekol a na začiatku 90. rokov všetky jadrové zbrane demontoval. 10. júla 1991 podpísal NPT.