Kyselina chlorovodíková

Prvotný objav kyseliny chlorovodíkovej sa pripisuje alchymistovi Abú Músá Džábir ibn Hajján (pribl. 800 n. l.).^[2][3][4][5]

Lúčavka kráľovská, zmes kyseliny chlorovodíkovej a kyseliny dusičnej, pripravená reakciou chloridu amónneho v kyseline dusičnej, bola popísaná v prácach Pseudo-Gebera, európskeho alchymistu z 13. storočia.^{[6][7][8][9][10]}

Iné odkazy naznačujú, že prvá zmienka o lúčavke kráľovskej pochádza z byzantských rukopisov z konca 13. storočia.^[11]

Kyselina chlorovodíková (HCl) je jednosýtna kyselina.

Čistá kyselina chlorovodíková je bezfarebná. Technická kyselina chlorovodíková má žltú farbu, ktorú spôsobuje znečistenie chloridom železitým. Pri rozpúšťaní chlorovodíka vo vode sa molekuly HCl štiepia na chloridové anióny a vodíkové katióny, ktoré ďalej reagujú za vzniku oxóniového katiónu:

HCl + H₂O → H₃O⁺ + Cl^-

V dôsledku toho, je kyselina chlorovodíková jednou z najsilnejších anorganických kyselín (nízka hodnota pK_a). Je výrazne silnejšia ako kyselina sírová alebo kyselina dusičná. Silnejšími kyselinami sú už len kyselina chloristá, kyselina bromovodíková, kyselina jodovodíková a superkyseliny.Rozpustnosť chlorovodíka vo vode klesá s rastúcou teplotou. Pri teplote 0°C (za normálneho tlaku) rozpustnosť HCl vo vode je 82,3 g/100 g a v 60°C 56,1 g/100 g.^[12] Maximálnu koncentráciu kyseliny chlorovodíkovej je možné dosiahnuť pri teplote 0°C, a to 45,148% (za normálneho tlaku)^[13].