Medveď biely

Medveď biely je členom rodu Ursus (medveď) a radí sa do čeľade Ursidae (medveďovité). Od ostatných cicavcov rádu Carnivora (šelmy) sa tento rod robustných šeliem rozdelil pred asi 38 miliónmi rokov.^[6]

Fylogenetický strom vytvorený na základe fosílnych nálezov dokazuje, že najbližšie príbuzný medveďovi bielemu je medveď hnedý (Ursus arctos). S týmto druhom zdieľa hneď niekoľko spoločných znakov, napríklad podobnú chemicko-biologickú štruktúru mozgu alebo to, že je hostiteľom rovnakých črevných parazitov (napr. Baylisascaris transfuga).^[7] Objavené fosílie a genetický výskum (mitochondriálna DNA) naznačuje, že sa od medveďa hnedého oddelil asi pred 300 – 150 tisíc rokmi, pravdepodobne kvôli zmene klímy.^[8] Podrobná analýza jadrovej DNA zase preukázala, že sa mohol vyvinúť oveľa skôr, údajne už pred 600 000 rokmi.^[9] Avšak novší výskum založený na analýze kompletných genómov ukazuje, že sa jeden od druhého oddelil asi pred 400 000 rokmi.^[10] Kostrové pozostatky ďalej prezradili, že podoba jeho stoličiek sa oproti príbuznému druhu zmenila na tie, ktoré sú typické pre mäsožravce (medveď hnedý je všežravec). Stalo sa tak približne v období pred 20 – 10 tisíc rokmi.^[11] Za najstaršiu dochovanú fosíliu medveďa bieleho sa považuje nález dolnej čeľuste dospelého samca z roku 2004 na Špicbergoch, ktorej vek sa datuje do doby pred 130 – 110 tisíc rokmi.^[8][12]

Fylogenéza súčasných druhov medveďov znázornená v kladogramoch na základe kompletných sekvencií mitochondriálnej DNA podľa Yu et al. 2007 (prvý)^[13] a genetické štúdie podľa Kumar et al. 2017 (druhý)^[14]:

Medveď biely trávi viac ako polovicu svojho života na morskom ľade a na základe tejto skutočnosti nesie aj vedecké meno; prvýkrát ho popísal anglický dôstojník kráľovského námorníctva Constantine John Phipps v roku 1774 a priradil mu vedecké meno latinského pôvodu Ursus maritimus, v preklade námorný či morský medveď, práve na základe jeho biotopu a spôsobu života. Pretože je doslova závislý na plávajúcich ľadových kryhách, považuje sa za morského cicavca.^[15][16][17]

Asi v polovici 19. storočia bol medveď biely zaradený do vlastného rodu Thalarctos, z čoho zišlo po tom, čo boli nájdené dôkazy o krížení s medveďmi hnedými, objasňujúce druhovú evolučnú divergenciu.^[8] Získal tak späť pôvodný vedecký názov Ursus maritimus, ktorý už navrhol C. J. Phipps. Kríženie oboch druhov prebiehalo po dlhú dobu, čo dospelo k tomu, že v populácii medveďa hnedého bolo nájdených 2 % (v niektorých prípadoch tiež 5 až 10 %) genetického materiálu medveďov bielych.^[18][19][20] Spoločne tiež plodí životaschopné potomstvo; hybrid vzniknutý krížením s poddruhom grizly sa nazýva pizly.^[21][22][23] Na základe tejto skutočnosti by mohol byť medveď biely s medveďom hnedým natoľko blízko príbuzný, že by mohlo ísť o poddruh. Ich vzájomné morfologické a fenotypické rozdiely však túto možnosť vylučujú.^[8][12]

Niektoré staršie štúdie vychádzajúce z pôvodných popisov delili populáciu tejto šelmy na dva poddruhy: medveď biely americký (Ursus maritimus maritimus) a medveď biely sibírsky (Ursus maritimus marinus). Prevažná väčšina odborníkov v súčasnosti toto rozdelenie neuznáva a považuje medveďa bieleho za monotypický druh.^[24][25][26] Známy je však jeden vyhynutý poddruh, Ursus maritimus tyrannus, ktorý bol opísaný z jediného fragmentu lakťovej kosti nájdenej v Londýne. Tento medveď žil na konci pleistocénu a bol o niečo väčší ako recenntné druhy medveďov.^[11] Niektoré autority sa však prikláňajú k názoru, že ide skôr o poddruh medveďa hnedého.^[27][28]

V roku 2022 medzinárodný tím vedcov objavil geneticky odlišnú populáciu medveďov bielych, ktorá sa usadila v juhovýchodnom Grónsku. Predpokladá sa, že táto populácia medveďov bola po dlhú dobu izolovaná. Počet medveďov v oblasti ešte nie je známy.^[29][30]

Ľadové medvede sa pohybujú prakticky po celej Arktíde, primárne pozdĺž polárneho ľadového obalu a len zriedkavejšie v blízkosti severného pólu. Iba počas leta niektoré medvede preniknú tak ďaleko. Pohybujú sa v prostredí, v ktorom teplota môže klesnúť až na -46 °C,^[31][32] pričom priemerná teplota vzduchu v Arktíde je -34 °C (v zime) a 0 °C (v lete)^[15].

Prirodzeným prostredím sú pre nich bloky ľadových krýh, okraje brehov a otvorenej vody, tvoriace vzájomnú kombináciu. V nepriaznivom období, počas letného topenia, sú nútení zdržiavať sa aj na pevnine.^[31] V zime ich možno uvidieť až na juhu Kanady v zamrznutom Jamesovom zálive. Podobne sa v období migrácie sťahujú do blízkosti kanadského mesta Churchill v provincii Manitoba, kde vyčkávajú, kým zamrzne Hudsonov záliv. Do Churchillu sa na toto predstavenie chodia každoročne pozerať stovky turistov.^[33] Vplyvom takzvaného driftovania na ľadových masívoch ich môže morský prúd či poryv vetra zaniesť ďaleko na juh, a tak boli videní napríklad až v Nórsku, alebo dokonca až na japonskom ostrove Hokkaidó.^[17] Zriedkavo sa môže objaviť na severe Fínska či na Islande. Konkrétne na Island sa občas dostáva z Grónska a z bezpečnostných a finančných dôvodov je tu zabíjaný.^[34]

Medveď biely sa teda vyskytuje na území štátov Dánska (Grónsko), Nórska, Ruska, USA a Kanady. Najviac medveďov (60 – 80 %) žije na severovýchode Kanady.^[35][36] Všetky spomínané štáty jednotne spolupracujú pod záštitou dohody, v ktorej sa spoločne zhodujú na dôležitosti zachovania a ochrany preživšej populácie medveďa bieleho, a zároveň prisľúbili spoluprácu v oblasti výskumu. Ilegálny lov je kontrolovaný príslušnými úradmi.^{[12][15][37][38]}

Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN) k roku 2015 uvádza, že k poklesu dochádza asi u troch z celkom 19 známych regionálnych populácií (viď mapa nižšie). Jednu subpopuláciu vedci označili za rastúcu, šesť za stabilnú a posledných deväť za bližšie nešpecifikované, pretože nie je k dispozícii dostatok údajov.^[37] Na základe týchto nekompletných štúdií biológovia usudzujú, že v divokej prírode (k roku 2018) žije okolo 23 000 jedincov (v rozmedzí 15 972 – 31 212).^[39]

Podľa správy z roku 2018, ktorú vydala vláda kanadského teritória Nunavut, populácia medveďov bielych rastie a predstavujú väčšie nebezpečenstvo pre miestne inuitské komunity, pretože sa stále viac približujú k ľudskej infraštruktúre. Iní odborníci tieto situácie pripisujú klimatickým zmenám, ale nemyslia si, že by bola populácia medveďov na vzostupe.^[40]

Medvede sú, najmä čo sa hmotnosti týka, vôbec najväčší žijúci suchozemskí predátori planéty.^[17] Na čele medzi všetkými druhmi sa umiestnil medveď biely, ktorý dosahuje až štyrikrát väčšiu hmotnosť ako lev. Čo sa týka veľkosti a fyzickej sily, v tesnom závese sa nachádzajú medveď grizly (Ursus arctos horribilis) či medveď kodiak (Ursus arctos middendorffi), poddruhy medveďa hnedého (Ursus arctos).^{[17][43][44][pozn. 1]}

Parametre, rozmery

Telo medveďa ľadového je veľké a podsadité, podobné medveďovi hnedému. Hlava je relatívne menšia, avšak dlhšia ako hlavy väčšiny medveďov. Predozadná dĺžka lebky samca je 353 – 412 mm, samica 311 – 380 mm.^[18] Krk je pretiahnutý, v porovnaní s inými medveďmi dlhší. Oblé uši sú v pomere k hlave ako aj v porovnaní s ostatnými medveďmi malé, ako predpovedá Allenove pravidlo, pri nízkych teplotách sú teda lepšie chránené pred mrazom. Oči má malé, tmavo hnedé až čierne.^[18] Čierny ňufák medveďa ľadového je za jasného dňa viditeľný ďalekohľadom až na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Uvádza sa, že medvede číhajúce na tulene si v niektorých prípadoch ňucháč zakrývajú prednou labou, aby ich neprezradil. Zrejme však ide o všeobecne rozšírený mýtus, ktorý nebol vedeckými pozorovaniami potvrdený.^[18] Chvost je veľmi krátky, obvykle 7 – 13 cm, výnimočne dlhý až 21 cm. Neplní žiadnu dôležitejšiu funkciu.^{[18][45][46][47]} V kohútiku môže dospelý medveď merať až 1,6 metra.^[48] Ak stojí na zadných nohách, meria okolo 2,4 – 3,3 metra. Dospelý samec dosahuje hmotnosť 300 – 800 kg a dĺžku tela okolo 2 – 2,7 metra (počítajúc od nosa po špičku chvosta), vo výnimočných prípadoch až 3 metre.^[17][18][49] Samica je výrazne menšia, váži zhruba 150 – 350 kg (ak je gravidná až 500 kg) a jej telo nebýva dlhšie ako dva metre.^[18][50] Hmotnosť sa dosť líši medzi rôznymi populáciami a u konkrétnych jedincov značne kolíše aj v priebehu roka. Samce najčastejšie vážia medzi 390 a 650 kg, samice väčšinou 200 až 260 kg. Medveď biely je preto jedným z najvýraznejších druhov s pohlavným dimorfizmom u cicavcov.^[51][52][53]

Údajne doteraz najväčší exemplár, samec s hmotnosťou 1 002 kilogramov, bol nájdený a zastrelený na západnom pobreží Aljašky v roku 1960. Ak by stál tento medveď na zadných nohách, vysoký by bol okolo 3,5 metra. Tento exemplár je teraz vystavený na letisku v Anchorage.^{[15][17][48][52][54][55]} O hmotnosti až 1 000 kg úplne vykŕmeného medveďa pred obdobím kľudu píše aj nemecký zoológ Josef H. Reichholf.^[56]

Dostupné údaje naznačujú, že druh teraz nerastie do takých rozmerov ako v 20. storočí. V kanadskej provincii Ontario skúmalo niekoľko výskumníkov takmer tisíc ľadových medveďov a táto štúdia publikovaná v časopise Arctic Science ukázala, že medzi rokmi 1984 – 2009 klesla priemerná váha samcov o 45 kg, samíc o 31 kg. Okrem nižšej telesnej hmotnosti majú medvede aj menšie lebky. Pravdepodobným vinníkom je meniaca sa klíma. Pokiaľ sa populácia nachádza v južnejších oblastiach, je očividne náchylnejšia na zmenu svojho prirodzeného prostredia.^[57][58]

Chrup a sila čeľustí

Medveď biely má celkovo 34 – 42 zubov. Jeho chrup je veľmi podobný chrupu levov alebo tigrov, teda dentícii typických mäsožravcov.^[59] Obzvlášť výrazné sú jeho mohutné, kónické (kužeľovité) očné zuby, dosahujúce korunkovú dĺžku až 50 mm (počítajúc od časti čnejúcej z ďasna). Väčšie rastú predovšetkým samcom. Na rozdiel od iných druhov medveďov je chrup medveďa ľadového vhodne prispôsobený na chytanie koristi a trhanie mäsa, oveľa menej potom na rozdrvenie vegetácie.^[31] Ako medveď rastie, s každým rokom sa v jeho zuboch vytvárajú tenké vrstvy cementu, vďaka ktorým sa môže určiť vek zvieraťa. Zubný vzorec dospelého jedinca obvykle vyzerá takto: ${\displaystyle {3 \over 3}{1 \over 1}{4 \over 4}{2 \over 3}}$ . Avšak niekedy môžu chýbať jeden až dva predné, rudimentárne, premoláre (trenové zuby).^[31][18][59]

Sila stisku skrývajúca sa v čeľustiach medveďa sa rovná hodnote 827,4 N, čo je 84,4 kg/cm² (porovnateľná s jaguárom, ale menšia ako u tigra alebo leva).^[60][61] Z inej štúdie vyplýva, že dokáže vyvinúť silu od 1647 N (v prípade očných zubov) až do 2350 N (v prípade stoličiek), pričom naopak výrazne prekonal leva (1315 N / 2024 N) aj tigra (1472 N / 2165 N).^[62]

Koža, srsť a laby

Medvedia koža je čierna a lepšie tak vstrebáva teplo. Medvieďatá majú kožu ružovú. Jeho srsť má obvykle biely vzhľad, vplyvom oxidácie môže však vyzerať žltkasto, hnedo až sivo. Za bielym vzhľadom srsti stojí optický jav (tzv. lom svetla), v skutočnosti je ale číra (priehľadná), chlpy sú teda bez pigmentu.^[48] Mastnú srsť tvoria dve vrstvy: hustá 5-cm podsada a 15-cm krycie pesíky.^[15][32][63] Hustota srsti sa pohybuje od 1 000 do 1 500 chlpov na cm².^[64][65] Jeho kožušina je takým výborným izolačným materiálom, že ho možno len ťažko zachytiť termovíziou.

Medveď biely je tzv. ploskochodec (došľapuje na celú plochu chodidla).^[66] Na širokých predných labách majú samce výrazne dlhé chlpy. Tie prestávajú rásť po dovŕšení asi 14 rokov a pravdepodobne nosia známky vyspelosti, na ktoré môžu reagovať aj samice v období pytačiek.^[47][67] Podobne dôležitú úlohu zohráva napríklad levia hriva. Mohutné, široké laby s plochou s priemerom až 35 cm (30 cm predné, 35 cm zadné) sú prispôsobené na chôdzu po snehu a vďaka nim sa aj pri svojej väčšej váhe nezaboria. Účelné sú aj pri plávaní, prsty sú do polovice spojené plávacou blanou. Na spodnej strane predných i zadných labiek má uprostred a na päte tmavé podložky a päť menších vankúšikov na prstoch. Pri bližšom pohľade je možné na nich uvidieť drobné hrbolčeky – papily, ktoré fungujú podobne ako prísavky. Medveď disponuje viac ako päťcentimetrovými pazúrmi, ktoré sú zakrivené, veľmi ostré, a podobne ako jeho zuby vyvinuté na uchopenie koristi, alebo na udržanie sa, podobne ako podrážky chodidiel, na klzkom povrchu. Jednou labou dokáže zdvihnúť 100 kg alebo pravdepodobne až 225 kg (napr. toľko vážiaceho tuleňa vyzdvihnúť z vody na ľad).^{[17][46][68][69]}

Tuk

Ak nie je dostatok potravy, je schopný vďaka svojej tukovej rezerve hladovať po dobu niekoľkých (asi 4 – 8) mesiacov. Polovicu jeho telesnej váhy tvorí práve tuk a vďaka prispôsobenému obehovému systému mu nerobí problém ani vyššia hladina cholesterolu.^[45][70] Toto tukové tkanivo dosahuje hrúbku okolo 10 centimetrov a dobre ho chráni aj pred mrazivými teplotami. Naopak, horšie znáša teploty vyššie ako 10 °C a môže sa prehriať.^[71] Vrstva tuku sa mení v priebehu roka a je u každého medveďa individuálna.^[72]

Kondície a výkony

Medveď biely je veľmi obratný, silný a mrštný. Všeobecne je to veľmi zdatný plavec, ktorý dokáže v kuse plávať aj niekoľko dní a prekonať pritom stovky kilometrov (zaznamenaným rekordom je 687 km v Beaufortovom mori).^[73][45][74] Vo vode sa pohybuje rýchlosťou okolo 5 až 10 km/h. Vie sa aj potápať do hĺbky až 4,5 m a pod vodnou hladinou zotrvať až tri minúty; maximálny zaznamenaný čas ponoru u divokého jedinca je 3 minúty a 10 sekúnd, počas ktorého pod vodou uplával 40 – 50 metrov. Necháva pri tom oči otvorené a nozdry uzavreté.^[55][75] Rovnako dokáže vyšplhať na takmer kolmé kryhy alebo dokáže preskočiť až štvormetrové diery v ľade.^[17] Ak je ľadový medveď donútený okolnosťami, údajne dokáže bežať rýchlosťou 30 či 40,^[76][77] alebo až 50 km/h,^[78] iste však len na krátku vzdialenosť. Čoskoro medveďa taká záťaž unaví, alebo sa rýchlo prehreje, preto dáva prednosť pomalšiemu pohybu tempom 2,5 až 6,5 km/h.^{[32][79][71][80]} Podla Guinnessovej knihy rekordov (2016) najvyššia spoľahlivo zaznamenaná rýchlosť je 56 km/h, ktoré dosiahol medveď bežiaci po ceste v Churchille v kanadskej Manitobe.^[81]

Zmysly

Medveď biely má veľmi dobre vyvinutý čuch. Je schopný zaznamenať pachovú stopu vo vzdialenosti viac ako jedného kilometra od koristi,^[82] údajne detegovať korisť vzdialenú aj deväť kilometrov,^[83] a podľa niektorých zdrojov dokáže vycítiť aj viac ako 30 km vzdialeného plutvonožca^[84][85]. V prípade rozkladajúcej sa mŕtvoly je pach nepochybne intenzívnejší a zacítiť ju môže na podobnú alebo ešte väčšiu vzdialenosť. Rovnako ľahko vyhľadá brlohy tuleňov nachádzajúce sa viac ako jeden meter pod snehom.^[82]

Citlivým sluchom si pomáha pri hľadaní potravy tak, že počúva odrazy vody o tvrdý ľad, aby našiel vhodné miesto na jeho rozbitie. Na okraji štrbiny potom číha na tulene. Je schopný počuť frekvencie v rozmedzí 11,2 – 25 kHz (najcitlivejšie medzi 8–14 kHz), čo sa týka spodnej hranice, tak zvuky s frekvenciou 125 Hz alebo nižšou podobne ako psy (pre porovnanie človek 20 Hz – 20 kHz^[86]).^[15][47][87]

Zrak je slabší, podobný ľudskému.^[12][73] Pri vstupe do vody chráni jeho oči priehľadná mžúrka ako spodné viečko, ktoré mu umožňuje dobré videnie aj pod vodnou hladinou.^[17] Medveď biely je čiastočne farboslepý, má ale mnoho tyčiniek, svetlocitlivých buniek, vďaka ktorým dobre vidí aj za tmy.^[47]

DNA

Genetickú výbavu medveďa ľadového tvorí diploidný karyotyp 2n = 74 chromozómov, a takú zdieľa so všetkými recentnými medveďmi z rodu Ursus. Odlišnú má napríklad panda veľká z rodu Ailuropoda (2n = 42) alebo medveď okuliarnatý z rodu Tremarctos (2n = 52).^{[18][88][89][90][91][92]}

Mozog a inteligencia

Mozog medveďa bieleho váži takmer 500 g (medián 498 g).^[93][94] Pre porovnanie, hmotnosť mozgu leva je približne 240 g, dospelého človeka 1 300 – 1 400 g, slona 4 619 – 4 783 g a vorvaňa, ktorý je najťažší zo všetkých zvierat, až 7 800 g. Mozgy goríl alebo koní majú hmotnosť porovnateľnú s mozgom medveďa bieleho.^[93]

Zaujímavé poznatky k inteligencii živočíchov priniesla štúdia publikovaná v roku 2016. Pri nej bolo podrobených skúške 39 druhov karnivorných cicavcov, celkom 140 jedincov v rôznych zoologických záhradách, medzi ktorými figurovali aj ľadové medvede, polárne líšky, irbisy, tigre, hyeny škvrnité, vydry riečne alebo pandy červené. Každé testované zviera malo polhodinový limit na to, aby sa dostalo k obľúbenej potrave uzavretej v kovovej klietke na jednoduchú západku. Rozmery klietky boli vždy prispôsobené veľkosti zvieraťa. K potrave sa v časovom limite dostalo celkovo 35 % šeliem a úplne najlepšie si viedli medvede, ktorí mali takmer 70 % úspešnosť. Táto štúdia preukázala, že úroveň inteligencie (resp. miera dovednosti) súvisí s veľkosťou mozgu (v pomere k hmotnosti zvieraťa). Naopak, manuálna zručnosť živočícha alebo spôsob života v sociálnej skupine (vo svorke) nie sú v určovaní inteligencie kľúčové.^[95][96]

Medveď biely vie tiež využívať nástroje, aby ľahšie získal potravu. V japonskej zoologickej záhrade v Osake sa samec medveďa bieleho dokázal zmocniť obľúbené pochúťky, aj keď na ňu nedosiahol – buď mäso zhodil pomocou drevenej klády, alebo na kus mäsa hádzal rôzne predmety. Aj domorodí Inuiti údajne zbadali, ako biely medveď zabil húževnatého mroža tak, že ho kúskom kameňa alebo kusom zmrznutého ľadu udrel do hlavy. Štúdia uverejnená v roku 2021 v prednom akademickom časopise Arctic potvrdzuje, že nejde o žiadny mýtus a skutočne sa dá stretnúť s divokými jedincami, ktoré sa takto zachovajú. A medzi zvieratami je použitie nástrojov na riešenie problémov známkou vyššej inteligencie (podobne vynaliezavé sú šimpanzy, delfíny alebo slony).^[97][98][99]

Určitú inteligenciu preukázali medvede aj tým, ako si dokážu poradiť s nestabilnou ľadovou plochou. Aby sa dostali cez slabý morský ľad z jedného brehu na druhý a vyhli sa vysiľujúcemu plávaniu v ľadovej vode, na ľad radšej opatrne zaľahnú a pomaly sa cez neho plazia, čím dokonale rozložia váhu svojho tela a znížia tak riziko, že sa do vody prepadnú.^[100][101]

Ľadové medvede žijú väčšinou samotársky, ale vidieť možno aj nepríbuzných dospelých, ktorí sa spoločne hrajú a tiež nocujú. Väčšinu dňa hľadajú potravu, za ktorú sú schopné denne putovať aj niekoľko desiatok kilometrov.^{[17][102][103][104]} Lovom strávia až polovicu svojho života, ale podľa WWF majú menej ako 2% úspešnosť,^[105] hoci podľa iných zdrojov 10 – 20%.^[106][107] Ak práve nezháňajú niečo na jedenie, snažia sa medvede často odpočívať a šetriť drahocenné sily; niekedy môžu „relaxovať“ zrejme až 20 hodín denne,^[85] v priemere spia asi osem hodín denne.^[80] Dospelé medvede spia prakticky kdekoľvek, ale mladé jedince a samice s mláďatami obvykle na bezpečnom mieste, napríklad niekde na svahu, odkiaľ ľahšie zbadajú možné nebezpečenstvo.^[80]

Ide o šelmy s najväčším rozsahom teritórií vôbec. Ich veľkosť sa pohybuje od cca 8 500 km² až po zhruba 600 000 km², pričom v pobrežných oblastiach býva domovský okrsok menší ako na zamrznutom oceáne.^[45] Medziročne sa veľkosť teritória výrazne mení vplyvom premenlivosti krajiny.^[71] Teritorialita v zmysle obrany svojho územia pred konkurentmi vlastného druhu však u nich v zásade neexistuje.^[73]

Okrem obdobia párenia sa zhromažďujú pri príležitosti potravy. Na jar, v období topenia, je schopný v hojnom počte kŕmiť sa vedľa ostatných súputnikov na zdochline veľryby, pričom sa neprejavuje teritoriálnym správaním. V jednom prípade sa pri mŕtvej veľrybe nachádzalo až 180 medveďov.^[108]

V roku 1992 získal nemecký prírodovedec a fotograf Norbert Rosing, ktorý pracoval napr. pre National Geographic, dnes už široko rozšírený súbor fotografií ľadového medveďa, ktorý sa hral s oveľa menším kanadským eskimáckym psom. Dvojica spolu každé popoludnie zvádzala domnelé neškodné súboje po dobu 10 dní v kuse bez zjavného dôvodu, hoci medveď sa možno snažil demonštrovať svoju priateľskosť v nádeji, že sa s ním pes podelí o potravu. Tento druh sociálnej interakcie je pomerne neobvyklý; pre ľadové medvede je oveľa typickejšie agresívne správanie voči psom.^{[109][110][111]} Podobný úkaz, kedy sa medveď nesprával voči psovi útočne a dokonca ho aj „hladil“, sa podarilo zachytiť na kameru v roku 2016 a video sa čoskoro stalo veľmi populárne. Neskôr však vyplynulo, že bol medveď pravidelne kŕmený človekom, čo mohlo správanie šelmy ovplyvniť, pretože skôr, keď jednu noc medveď nedostal svoju dávku potravy, jedného zo psov zabil.^{[111][112][113][114]}

Aktivita

Aktivita medveďov sa môže v priebehu roka meniť. Najaktívnejšie sú spravidla počas jari (prípadne aj v lete), po zime, keď dopĺňajú vyčerpané tukové zásoby.^[53][115] Samci v kanadskej Arktíde využívajú na zháňanie potravy približne 25 % svojho času na jar a 40 % svojho času v lete.^[15] V zime žijú medvede zo svojich tukových zásob, ktoré nazhromaždili počas arktického leta.^[56] Informácie o činnosti šeliem v letných mesiacoch sa však môžu líšiť. Niektoré iné autority sa totiž prikláňajú k tomu, že v letnom období sú medvede obvykle pasívne (skôr len odpočívajú alebo sa porôzne túlajú), nezávisle od toho, či sú alebo nie sú dotknuté klimatickými zmenami. Podľa nich sú znova čulejšie až s príchodom jesene.^[115] Prípadne hladujú jednoducho preto, že v niektorých oblastiach (napr. pre populáciu na západe Hudsonovho zálivu) nie je k dispozícii dostatok koristi, obvykle sa však živia aspoň zdochlinami alebo rastlinnou potravou.^[12][116] Ak sú podmienky miernejšie, aktívne môžu byť aj v zime, ale vo všeobecnosti sa ju len snažia prečkať a pred nepriaznivými podmienkami sa schovávajú v úkrytoch (obzvlášť samice s mláďatami).^{[15][56][85][115]} Po zime dosahujú ľadové medvede často najnižšiu hmotnosť, pretože práve vtedy, počas najdrsnejšieho mrazivého obdobia, strácajú najviac energie a prichádzajú tak o svoje zásoby tuku.^[115]

Potrava a lov

Medveď biely je zo všetkých medveďov najviac špecializovaný na mäsitú stravu.^[45][73] Živí sa prevažne lovom a jeho najčastejšou korisťou bývajú tulene (Phocidae), predovšetkým tuleň krúžkovaný (Pusa hispida) a tuleň fúzatý (Erignathus barbatus), v menšej miere aj tuleň obyčajný (Phoca vitulina) a tuleň grónsky (Pagophilus groenlandicus).^{[18][71][116]} Sústredí sa predovšetkým na ich mláďatá.^[49] Prikrčený na okraji ľadovej kryhy dokáže aj hodiny vyčkávať, než sa potenciálna korisť ukáže nad hladinou.^[17] Taktiku „sadni a vyčkávaj“ využíva medveď celkom bežne (z plných 90 %) a len málokedy svoju obeť vytrvalo prenasleduje (zvyšných 10 % situácií).^[53] Prípadne mu nerobí problém preraziť svojou obrovskou silou hrubšiu vrstvu ľadu a uloviť korisť zo zdanlivého bezpečia brlohu. Tú potom mohutne uhryzne alebo udrie do oblasti hlavy, prípadne krku, a sila tohto zhryzu alebo úderu môže byť taká veľká, že doslova rozdrví lebku zvieraťa. Usmrteného tuleňa potom silnými čeľusťami odtiahne na súš. V opačnom prípade na tulene číha vo vode, podobne ako krokodíl, zatiaľ čo sa plutvonožec vyhrieva na ľadovej kryhe. V správnom okamihu ho strhne pod vodu a usmrtí, alebo ho prekvapí tým, že mu zatarasí cestu k vode.^{[49][117][118]} Zo svojej koristi skonzumuje kožu, tuk aj vnútornosti. Naraz je schopný zožrať až 70 kg mäsa, jeden poltonový medveď dokázal zjesť naraz dokonca aj 100 kg, ale priemerne je to asi 10 kg.^{[17][18][53][85][119]} Jeho výkal je dlhý približne 12 cm.^[46]

Pre ľadového medveďa je ľahké vypátrať aj inú možnú korisť, pretože má veľmi dobre vyvinutý čuch. Je tak prispôsobivým oportunistom,^[120] ktorý okrem obvyklých tuleňov loví aj iné plutvonožce (Pinnipedia), ako napríklad mrože ľadového (Odobenus rosmarus), a ďalej menšie kitovce (Cetacea), najmä narvala (Monodon monoceros) a bieluhu severnú (Delphinapterus leucas).^[116][121] Ak je možnosť, zmocní sa aj delfínov (Delphinidae).^{[122][123][124]} Rovnako často sa však živia zdochlinami a nepohrdne ani mŕtvolou veľryby. Počas letných mesiacov môže byť pre medveďa zložitejšie zohnať dostatočné množstvo potravy, preto žerie aj rôzne druhy bobúľ, mach, trávu či morské riasy.^[125] V nevyhovujúcich podmienkach lovia taktiež pozemné cicavce, napr. zajace beláky (Lepus timidus), lumíky (napr. Lemmus sp.) alebo mladé či choré pižmóny (Ovibos moschatus) či soby (Rangifer tarandus), alebo vtáky ako napríkla rybáky dlhochvosté (Sterna paradisaea), ľadovky dlhochvosté (Clangula hyemalis) či kajky morské (Somateria mollissima).^{[12][46][116][126][127]} Na väčšiu korisť sa zameriava vzácne z dôvodu veľkej energetickej spotreby pri jej lovení.^[128] Príležitostne, ale len výnimočne a krátkodobo, si podobne ako niektoré iné šelmy ukladá väčšiu korisť na neskôr, napríklad tak, že ju ukryje pod snehom.^[129]

Nevyhnutný pre medveďa je pravidelný prísun tekutín. Pije niekoľkokrát denne, často potom vodu z roztopených ľadovcov, alebo prehĺta sneh. Pokiaľ prijíma stravu bohatú na tuk, potreba pitia vody sa výrazne znižuje, pretože vodu získava metabolizmom tukov.^[12][130]

Niekedy má medveď biely sklon ku kanibalizmu. Predovšetkým sa tak správajú dlho hladujúci samci, ktorí sa v bezvýchodiskovej situácii nezdráhajú zabiť aj samicu s mláďatami skrývajúce sa v brlohu. Kvôli stresu z nedostatku potravy sa napriek svojmu silnému rozmnožovaciemu pudu zachovajú úplne odlišne, stavia na prvé miesto seba samého a víťazí teda pud sebazáchovy. Napadnúť a zožrať môžu aj iného slabšieho samca.^{[131][132][133][134][135]} Podobné útoky boli zaznamenané už v dávnej histórii, ale môže dochádzať k väčšiemu množstvu prípadov, ak šelma bude naďalej prichádzať o svoje lovisko (resp. životný priestor), kvôli rozpínajúcej sa ľudskej civilizácii alebo priemyselnej aktivite.^{[135][136][137]} Niektorí odborníci sa domnievajú, že za údajne aj častejší výskyt prípadov kanibalizmu môže globálne otepľovanie. Pre túto teóriu však pravdepodobne neexistujú žiadne skutočne relevantné dôkazy. V niektorých médiách a dokonca aj vedeckých článkoch dochádza tiež k nesprávnej interpretácii (prekrúteniu) faktov. Prípady kanibalizmu sú vo všeobecnosti zriedkavé a nezdá sa, že by ich významne pribúdalo.^[138] Trochu iná forma kanibalizmu sa vyskytuje u samíc, ktoré niekedy zabijú alebo dokonca zožerú svoje mláďatá. Robia to preto, lebo im buď nedokážu poskytnúť plnohodnotnú starostlivosť (sú podvyživené a neprodukujú dostatok mlieka), alebo ak sa narodia choré mláďatá, alebo tiež z frustrácie, keď sú niekoľko dní či týždňov po pôrode vyrušené v brlohu.^[132] Ide však len o vzácne prípady.^[47] Väzba medzi matkou a potomkom je taká silná, že ho nikdy nezabije úmyselne.^[47] Podstatne častejšie zabíjajú vlastné mláďatá tie samice, ktoré sú držané v zajatí.

V oblastiach, kde sa dostáva do kontaktu s človekom alebo ľudskou infraštruktúrou, ako zvedavé zviera a čiastočný mrchožrút s obľubou skúma a tiež konzumuje odpadky. Zhltne ale takmer všetko, čo nájde, vrátane nebezpečných látok, ako sú polystyrény, plasty, čiastky z autobatérie, hydraulická kvapalina alebo motorový olej.^{[116][139][140]} Pre jeho bezpečie bola preto napríklad skládka v Churchille uzavretá.^[140][141]

Prirodzení nepriatelia

Ako jedna z najväčších šeliem nemá medveď biely na súši svojho prirodzeného predátora. Jedinými nepriateľmi sú ľudia alebo iné ľadové medvede.^[48] Pri okrajoch jeho teritória mu môže byť konkurentom medveď hnedý respektíve jeho poddruhy, ktoré, hoci sú zvyčajne menší, majú v prípadných stretoch o potravu obvykle navrch.^{[142][143][144][145]} Vo vode pre neho v úplne výnimočných prípadoch predstavujú nebezpečenstvo mrože (Odobenus rosmarus), ktoré sa môžu ohnať ostrými klammi a tak ho poraniť či dokonca zabiť.^{[18][45][121]} Do stretu sa môže prípadne dostať s kosatkou dravou (Orcinus orca), ktorá by ho zrejme dokázala aj usmrtiť, avšak doteraz nebol zaznamenaný prípad predácie kosatky na medveďovi.^[146] Mláďatá alebo skôr mladí ešte nedospelí jedinci sa však musia mať na pozore. Okrem iných medveďov sa ich môže zmocniť napríklad svorka vlkov arktických (Canis lupus arctos).^[147]

Parazity a choroby

Ľadové medvede sa môžu stať hostiteľmi arktických roztočov, ako je Alaskozetes antarcticus. Ide o druh známy svojou schopnosťou prežiť v teplotách pod bodom mrazu.^[31][148] Môžu byť hostiteľmi niektorých črevných parazitov, napr. Baylisascaris transfuga.^[7] Obzvlášť citliví sú aj na parazitické hlísty z rodu Trichinella (viď trichinelóza), ktorými sa môžu nakaziť kanibalizmom.^[149]

Rozmnožovanie

Medveď biely nežije v trvalom páre, nie je monogamný, preto je u neho vždy prioritné nájsť partnera. S pytačkami začína asi v polovici februára a spravidla do polovice mája sa páry utvoria. Mladým pohlavne dospievajúcim jedincom (do šiestich rokov) sa obdobie hľadania môže predĺžiť až do júna, prípadne sa snaží spáriť v úplne inej dobe, ale v takom prípade väčšinou k oplodneniu samice nedochádza. Zhromažďujú sa obvykle na miestach, kde sa hojne vyskytujú tulene, teda ich bežná potrava. Medvede majú tendenciu vracať sa na približne rovnaké im známe miesta, alebo do blízkeho okolia. Na nájdenie jeden druhého im pomáha dokonalý čuch a zámerne ponechané pachové stopy. Samica preto často močí a svoj pach ďalej roznáša za pomoci predných labiek, ktorými sa predtým dotýkala svojej vulvy. Niekoľko dní pred párením samica prestáva prijímať potravu a vonkajšia časť pohlavných orgánov sa jej nápadne zväčšuje. Samec dokáže putovať za družkou pokojne niekoľko dní, pričom môže prekonať aj viac ako 100 kilometrov.^{[12][31][48][71]}

Konkurencia medzi samcami je vysoká, pretože každý rok sa môže páriť len necelých 30 % samíc, ktoré sa už nestarajú o potomkov z predošlých rokov. Možno preto sú samce oproti samiciam znateľne mohutnejšie, musia totiž o ich priazeň často bojovať. Ak sa potom stretne pri jednej samici viac samcov, slabší z nich sa buď vopred vzdá, alebo dochádza k súbojom. Pri konfrontácii sa súperi z úctivej vzdialenosti pozorujú a prípadne zastrašujú. Upretý pohľad z očí do očí znamená hrozbu, preto submisívny jedinec hlavu odvracia. Pokiaľ medveď nemá v pláne zaútočiť, zostáva stáť s upreným pohľadom na mieste. Zdvihnutá hlava druhého medveďa môže však súboj vyprovokovať. Obaja sa postavia na zadné nohy, hlasno revú a slintajú. Majú široko otvorenú papuľu, ceria zuby a jeden druhého sa môžu pokúsiť hryznúť. Avšak hlavnou zbraňou medveďa sú jeho mohutné laby s viac ako päť centimetrov dlhými pazúrmi. Údery sú často mierené na hlavu, hruď alebo brucho. Svojou nesmiernou silou dokáže sokovi rozpárať kožu a rozorvať mäso. Medveď tiež často príde o ucho, oko alebo zuby.^{[12][15][31][32]}

Samotné párovanie už nájdených dvojíc, pri ktorom sa iba registrujú a z kratšej vzdialenosti pozorujú, prebieha asi jeden týždeň. Odvážnejší samec dotiera na samicu skôr, avšak pokiaľ sa samica ešte necíti pripravená, dá to najavo jasnými výhražnými signálmi, napríklad tak, že vycerí zuby, uhryzne ho alebo sa posadí na zadok. Až bezprostredné priblíženie sprevádzané oňuchávaním značí skoré spárenie. Samec ju olizuje tvár, uši, slabiny a nakoniec pohlavné orgány. Pri párení sa nachádza na chrbte samice, objíma prednými labami brucho a hlavu má položenú na jej chrbte.^[12][15][31] Samce ľadových medveďov majú bakulum, kosť v penise, vďaka ktorej dokážu na pomerne dlhú dobu (v rámci každého jedného pokusu) kopulovať so samicou. Niektorí vedci špekulujú o tom, že sa bakulum vyvinulo preto, aby samec dlhším spojením odradil iných náruživých sokov.^[150][151] Pokiaľ ide o konkrétne čísla, kopulácia trvá asi 10 až 40 minút a samec pri nej niekoľkokrát ejakuluje. Kopulácia sa v priebehu dňa môže 10 – 15-krát opakovať. O potomkov sa stará iba samica a svojho otca mláďatá prakticky nikdy nespoznajú.^[12][15][31]

Je známe, že samice medveďov bielych prijímajú cudzie osirelé mláďatá; niekoľko prípadov „adopcie“ bolo potvrdených genetickými testami.^{[152][153][154]} Ďalej bol spozorovaný jeden prípad sexuálnej aktivity medzi blízkymi príbuznými – incest; k páreniu došlo u dvoch nevlastných súrodencov, ktorí sa v rôznych rokoch narodili rovnakej matke, ale otca mali s najväčšou pravdepodobnosťou iného.^[153][154]

Gravidita, starostlivosť o mláďatá, dožitie

Samica graviduje v období od marca do júna.^[45][71] Gravidná je zvyčajne 6,5 až 9 mesiacov, ale prechádza tzv. embryonálnou diapauzou, keď sa vývoj oplodneného vajíčka najprv pozastaví a potom sa v správnom čase obnoví, zvyčajne v auguste alebo septembri.^[18][45] Matka sa počas týchto približne štyroch mesiacov riadne kŕmi a môže pribrať viac ako 200 kg. Približne od polovice novembra do januára, po tom, čo si samice na zimu vyhĺbia brloh v snehu, sa im zvyčajne narodia dve mláďatá (zriedkavo len jedno, alebo až štyri mláďatá). Mláďatá sa rodia len s krátkou, mäkkou srsťou (o hustote 650 chlpov na cm² a cca 5 mm dlhú^[47]), a sú bezzubé, slepé, hluché a pomerne malé: s hmotnosťou 450 až 900 g sa veľkosťou podobajú morčaťu (cca 30 cm^[15]). Medvedia matka sa o svoje potomstvo stará maximálne tri roky a v počiatočnom štádiu niektoré z nich upadajú do hibernácie, ktorá nespočíva v nepretržitom spánku, ale spomaľuje ich srdcovú frekvenciu z obvyklých 46 na približne 27 úderov za minútu. Klesá im pri tom telesná teplota z obvyklých 37 °C^[15][155] na 35 °C a prichádzajú aj o tukové zásoby.^{[17][31][44][45][48][71][156][157]}

Brloh je väčšinou vyhrabaný 1 – 3 m pod snehom. Chodba vedúca do samotnej dutiny je 2 – 6 m dlhá a 0,7 m vysoká. Pri vchode samica vytvorí snehový val a fujavica naň nametie ďalšie záveje snehu, ktoré brloh tepelne izolujú. Môže mať aj niekoľko komôr; je doložený brloh aj s piatimi komorami a 12 m dlhý. Zasnežené steny brlohu pôsobením medvedieho teplého dychu zľadovatejú, vďaka čomu sa vo vnútri brlohu udržuje príhodná stabilná teplota okolo 16 až 20 °C.^{[15][17][18][73]} To teda znamená, že vo vnútri môže byť teplota o viac ako 40 °C vyššia, než aká panuje vonku.^[55][85]

Malé medvede rastú pomerne rýchlo. Počas prvého mesiaca od narodenia striedavo spia a kŕmia sa, začínajú sa im postupne otvárať oči a o pár týždňov neskôr už vidia a chodia. Takmer po celú túto dobu sú ukryté v brlohu. Samica ich kŕmi vlastným výživným mliekom s vysokým percentom tuku (30 – 40 %, alebo dokonca aj 48 %, pre porovnanie, ľudské materské mlieko obsahuje 3 – 5 % tuku^[15]) a proteínov.^{[158][159][160][161]} Koncentrácia mlieka sa môže výrazne meniť v závislosti od jej kondície a jeho hodnota tiež rapídne klesá v období, keď potomkovia majú viac ako jeden rok a konzumujú hlavne mäsitú stravu.^[125] S príchodom jari opúšťajú asi dva až trojmesačné mláďatá bezpečie brlohu a postupne sa začínajú hrať, zbystrujú a trénujú tak svoje zmysly. Ich váha sa pohybuje okolo 10 – 15 kg.^[18] Čoskoro sa naučia aj plávať. Matka sa s nimi obvykle vyhýba pevnine a častejšie putuje po ľadových kryhách v snahe vyhnúť sa vlkom alebo ľuďom. Vyhýba sa tiež iným dospelým samcom kvôli infanticíde. Vo veku 4 – 5 mesiacov mláďatá zjedia už tuhú stravu a samé loviť začnú asi v jednom roku, avšak úspešné bývajú až okolo druhého roku života. Skúsenosti od svojej matky zbierajú do veku 2 – 3 rokov, ale napríklad v Hudsonovom zálive sú mláďatá ponechané osudu už pri dovŕšení jedného a pol roka života. V konečnej fáze chovu samice medvieďatá opustia a často ich od seba musia doslova odohnať. Zahnať ich môže prípadne aj matke sa dvoriaci dospelý samec. Kým sa medvieďatá vydajú úplne samostatnou cestou, môžu ešte týždne až mesiace zostať spolu, pričom sa delia aj o potravu. Najneskôr ich odlúči pohlavná zrelosť. Ľadové medvede pohlavne dospejú asi v 3.– 6. roku života, samci obvykle ešte neskôr (niekedy sa prvýkrát pária aj v 8 alebo 10 rokoch, kvôli veľkej konkurencii).^{[31][47][55][162][163]} Môžu sa dožiť zhruba 25 až 30 rokov,^[18][45][48] pričom priemerný vek dospelých je 15 rokov, alebo dokonca len 8 rokov.^[31][164] V zajatí sa jedna medvedica dožila takmer 44 rokov (43 rokov a 10 mesiacov).^{[18][48][164]} Miera reprodukcie s postupujúcim vekom kolíše a viditeľne klesá u jedincov starých 20 a viac rokov,^[165] pričom samci sú najaktívnejšie vo veku od 6 do 19 rokov a samice sa v najvyššej reprodukčnej kondícii nachádzajú vo veku od 10 do 19 rokov.^[18]

Nedostatok potravy a nízka hmotnosť potomka či slabšia kondícia matky a jej nedostatočná skúsenosť, to sú v skratke hlavné príčiny prípadného neúspechu.^{[12][15][166]} Kritickým obdobím je pre medveďa bieleho prvý rok života; údaje zhromaždené v rokoch 2001 až 2006 ukázali, že ho nemusí prežiť až 60 % mláďat.^{[57][167][168]} Podľa iných zdrojov 10 – 30 %, 20 – 40 % či 50 % mláďat, t. j. závisí aj od podmienok (oblasti) a miere potenciálnych hrozieb.^[17][48][78] Zložitý život majú tiež subadultné medvede, t. j. nezávislí, ale stále nedospelí jedinci, pretože ešte nie sú tak zdatnými lovcami. A aj keď uspejú, od koristi ich často odoženie dospelý medveď. Mladým jedincom preto nezriedka hrozí hladovanie a mávajú podváhu. V dospelosti sa ľadové medvede cítia o poznanie bezpečnejšie, môžu si však privodiť zranenie z bojov o samice.^[80]

V histórii boli ľadové medvede prenasledované pôvodnými domorodcami, a to najmä kvôli koži, podkožnému tuku, zubom (amulety) a možnému zdroju obživy. V 20. storočí dochádzalo už k intenzívnejšiemu lovu za účelom komerčného využitia rôznych častí ich tela, ale často išlo tiež len o rekreačný, trofejný lov. Tento vplyv človeka spolu s využívanou leteckou a pozemnou dopravou natoľko narušoval životný priestor medveďov, až došlo k dramatickému poklesu populácie; v rokoch 1950 – 1960 žilo odhadom 5000 až 10 000 jedincov.^[104] Od roku 1973, po spoločnej dohode štátov, na ktorých území sa medveď ľadový nachádza (Dánska, Nórska, Ruska, USA a Kanady), je lov týchto šeliem obmedzený, pracuje sa na kontrole alebo ochrane ich biotopov a došlo k posilneniu v oblasti výskumu.^[37] Na základe týchto opatrení populácia medveďa bieleho vzrástla, k roku 2018 približne na 23 000 jedincov.^[39] Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN), ktorý medveďa bieleho vyhodnocuje od roku 1965, ho zaraďuje medzi zraniteľné druhy (rok 2015), a to na základe neistej budúcnosti s ohľadom na novodobé hrozby. V dohovore CITES je zapísaný takmer od začiatku vzniku tejto dohody v roku 1973 do prílohy II, čo znamená, že obchod so zvieraťom a časťami jeho tiel je povolený len za určitých podmienok. Niekoľko odborníkov odporúča umiestniť medveďa ľadového do prílohy I.^{[37][164][169][170]}

Modernou hrozbou je napríklad expandujúca priemyselná aktivita (ťažba ropy a zemného plynu) a zvýšená frekvencia lodnej, pozemnej či leteckej dopravy, a to z hľadiska obmedzovania, narušovania i znečisťovania biotopu šelmy. Navyše tu rastie riziko ekologickej katastrofy (napríklad únik ropy). Rovnako nebezpečný je rozmach turizmu, ako aj ilegálny lov medveďov porušujúci rôzne stanovené normy v jednotlivých štátoch. Štandardy sa ako také neustále menia približne od druhej polovice 20. storočia, a to na základe toho, na koľko ovplyvňuje legálny lov preživšiu populáciu v daných regiónoch. Pre pôvodných obyvateľov je lov medveďov stále kultúrnou záležitosťou a mnohokrát tiež zdrojom živobytia. Každým rokom je usmrtených približne 700 až 800 medveďov, čo predstavuje 3 – 4 % populácie. Navyše je len vo východnom Rusku ročne zabitých 100 – 200 medveďov ilegálne. V období od roku 2001 do roku 2016 sa každý rok vyviezlo do zahraničia 70 – 712 koží, 30 – 122 lebiek a až 2 689 zubov, a v tom istom období aj 47 živých dospelých medveďov a 88 mláďat. Kanada je hlavnou exportnou krajinou.^{[31][37][164][171]}

Na základe rýchlo rastúcej priemernej teploty v arktickej oblasti došlo počas 21. storočia k výraznému úbytku morského ľadu a predpoklady sú také, že ak bude tento trend pokračovať, dôjde k rozsiahlej strate ich životného prostredia a tým k zníženiu stavu populácie (rapídne poklesla napríklad v oblasti Beaufortovho mora^[172][173]). V prípade, že ľadová pokrývka úplne zmizne, vedci špekulujú, že môže dôjsť aj k postupnému vymieraniu druhu.^{[174][175][176]} Stratou stanovišťa bude pravdepodobne ľadový medveď hladovať, alebo bude prinajmenšom podvyživený a nedostatočne zásobený tukom. Nebude môcť ťažiť z obvyklých súvisiacich zmien, ktoré prinášajú biologickú produktivitu – výskyt tuleňov. Aj keď tulene budú na dosah, slabší ľad sa rýchlejšie deformuje, čím medveďovi znemožní dostať sa k nim dostatočne blízko, aby ich mohol uloviť. Pre medveďa bude o poznanie zložitejšie dostatočne sa nasýtiť pred tým, než nastane na potravu chudobné obdobie na konci leta a na začiatku jesene, a potom len s veľkými ťažkosťami prečká zimný pôst. V náväznosti na to môže byť ohrozená pôrodnosť či úspešnosť v odchove mláďat.^{[37][53][177]} Keďže otepľovanie Arktídy spôsobí, že medvede vo veľkej časti svojho areálu budú zažívať dlhšie obdobia bez prístupu k primárnej koristi, bude čoraz viac ohrozená pravdepodobne aj laktácia matiek, čo môže ohroziť mláďatá a teda aj populačnú dynamiku.^[178] Výskumníci z USGS, ktorí použili satelitnú telemetriu na vyhodnotenie zmien v rozložení brlohov medveďov bielych v oblasti severnej Aljašky v rokoch 1985 až 2005, zistili, že podiel brlohov na morskom ľade (oproti pobrežným brlohom) klesol z 62 % v rokoch 1985 – 1994 na 37 % v rokoch 1998 – 2004.^[179] V dôsledku miernejšej zimy sa tiež častejšie objavujú dažďové prehánky, ktoré môžu poškodiť brlohy vytvorené v snehu ešte predtým, než ich samice s mláďatami stihnú opustiť. Je známe, že kolaps brlohu dokázal usmrtiť samicu s dvoma mláďatami.^[177][180] Očividne ide však o zriedkavé prípady.^[181]

Takáto zmena klímy nespôsobí výhradne len premenu citlivého geotopu, ale môže dôjsť aj k rozšíreniu stálych alebo úplne nových patogénov a teda k výskytu nových infekčných chorôb.^[37][53] Navyše sa pobrežné oblasti vplyvom ustupujúceho arktického ľadu otvárajú ostrej konkurencii medveďov hnedých (Ursus arctos) alebo medveďov grizly (Ursus arctos horribilis).^[37][142] Skutočnosť, že sa útočisko ľadových medveďov geograficky zmenšuje, znamená, že sa následkom toho častejšie dostávajú aj do kontaktu s ľuďmi.^[182][183] V histórii sú známe situácie, kedy hlad pritiahol medvede biele až k ľudským odpadkom, ale prípadov nebolo nikdy veľa. Zvýšený počet interakcií medzi ľuďmi a medveďmi bude pravdepodobne narastať s tým, ako bude ubúdať morský ľad a hladné medvede sa budú snažiť nájsť potravu na súši.^[183] V Ruskom súostroví Nová Zem došlo začiatkom roku 2019 k invázii desiatok ľadových medveďov, ktorí sa nachádzali v tesnej blízkosti obývaných oblastí a mnoho z nich sa tiež pokúšalo navštíviť ľudské príbytky. Príslušné úrady boli nútené vyhlásiť stav núdze a urobiť ďalšie potrebné kroky pre bezpečie ľudí i medveďov (napríklad prebehla inštalácia nového oplotenia v okolí škôl). Za touto, od roku 1983 údajne ojedinelou situáciou, sa podľa odborníkov skrýva dopad zmeny klímy.^{[184][185][186]}

Ďalšou možnou hrozbou pre ľadové medvede je prítomnosť toxických látok narúšajúcich ich hormonálnu rovnováhu. V organizme grónskych a špicberských medveďov koluje pomerne veľké množstvo polychlórovaných bifenylov (PCB), ku ktorým sa pravdepodobne dostali pri konzumácii ich obvyklej potravy – už kontaminovaných tuleňov. Tieto látky sa užívali vo farbách, lakoch či transformátoroch už v 30. rokoch 20. storočia a po roku 1960 sa ukázalo, že sa dostávajú do životného prostredia. Takéto chemikálie v prírode pretrvávajú desaťročia a ovplyvniť môžu plodnosť samíc, kvalitu samčích spermií alebo skracovať dĺžku ich života.^{[15][37][187][188]}

V kultúre pôvodných obyvateľov

V kultúre domorodých obyvateľov (Inuitov, Nencov, Čukčov či Jupikov) zaujíma medveď ľadovú významnú úlohu viac ako 2 500 rokov. Na Čukotskom polostrove boli nájdené asi 1 500 rokov staré jaskynné maľby, na ktorých je vyobrazený. Traduje sa, že stavbou iglu a lovom tuleňov sa tunajšie národy čiastočne inšpirovali od zručností tejto medveďovitej šelmy. Medveď biely figuruje taktiež v rade legiend, v ktorých je zobrazovaný ako mocný a s človekom úzko spriaznený tvor. Niet divu, že zdolanie medveďa bolo známkou odvahy či sily, a dlho sa o takto schopnom lovcovi hovorilo. Často ešte dnes padá za obeť rôznym náboženským rituálom. Domorodí Nenci verili, že talizman v podobe špicáku vyňatého z čeľustí medveďa ľadového ochráni jeho nositeľa pred inými medveďmi. Pre Inuitov je druh posvätným zvieraťom a v ich jazyku sa nazýva Nanuk („bez tieňa“) alebo Pisingtoog („veľký tulák“). Keď ho Inuit uloví, uctí jeho dušu napríklad tým, že vo svojom príbytku vešia medvediu kožu a vybrané vnútornosti, a k tomu prikladajú rôzne dary; zbrane a lovecké nástroje, ak ide o samca, ihly a škrabky, pokiaľ ide o samicu.^{[17][31][171]}

Medveď biely ako symbol v modernej dobe

Potravinársky priemysel

Medveď biely je hlavnou postavou niekoľkých známych značiek v potravinárskom priemysle, príkladom môže byť Coca-Cola, kde sa často objavuje v propagačných materiáloch či reklamných spotoch.^[189]

Odevný priemysel

Medveď biely sa nachádza na logu českej značky Baridi Wear, výrobcovi termoregulačného oblečenia.^[190]

Heraldika

Grónsko, autonómna súčasť Dánskeho kráľovstva, má vo svojom znaku ľadového medveďa na modrom podklade. Podobne ho má v znaku aj Čukotský autonómny okruh, čo je administratívna časť Ruska, kde je vyobrazený z profilu, stojací na všetkých štyroch nohách, pred mapou a na fialovom podklade. Hneď dva medvede sa nachádzajú aj na znaku Jamalska, čo je najväčšia administratívna jednotka Ťumenskej oblasti.

• 
  Znak Grónska
• 
  Znak Čukotky
• 
  Znak Jamalska

Mince

Medveď biely je pravidelne vyobrazený na kanadskej bimetalickej dvojdolárovej minci, na tzv. toonie, na jej rubovej strane. Prvá verzia vznikla v roku 1996 a autorom tejto rubovej strany je kanadský umelec Brent Townsend, ktorý navrhol design: „Medveď biely na začiatku leta, na ľadovej kryhe“.^[191] Nachádza sa tiež na pamätných minciach vydaných v roku 1997 v Rusku v rámci iniciatívy Сохраним наш мир (v preklade Zachráňme náš svet). Vyrazených bolo celkom sedem sérií. Išlo o strieborné mince v nominálnej hodnote 3,^[192] 25^[193] a 100 rubľov^[194] a zlaté mince s nominálnou hodnotou 50,^[195] 100,^[196] 200^[197] a 10 000 rubľov^[198].

Šport

Medveď biely nechýba ani v športe. Jeho podobu má v znaku nemecký hokejový tím Eisbären Berlin hrajúci najvyššiu tamojšiu hokejovú ligu DEL,^[199] americký Charlotte Checkers pôsobiaci v AHL^[200] a tiež ruský Traktor Čeľabinsk (Tрактор Челябинск) z KHL^[201]. V roku 1988 sa stal aj maskotom Zimných olympijských hier v Calgary.^[202] Spoločne s irbisom a zajacom bol tiež jedným z maskotov Zimných olympijských hier 2014 v ruskom Soči.^[203]

Politika

Od roku 2005 je medveď biely symbolom ruskej politickej strany Jednotné Rusko (Единая Россия), ktorá vznikla na konci roka 2001.^[204][205]

Symbol Arktídy a klimatických zmien

Ľadové medvede, charizmatická megafauna, sa využívajú na zvyšovanie povedomia o nebezpečenstve zmeny klímy alebo o potenciálnych problémoch spojených s ťažbou ropy v Arktíde. Napríklad ľadová medvedica Aurora je obrovská bábka, ktorú vytvorila organizácia Greenpeace a používa sa pri protestoch proti klimatickým zmenám.^[206][207] V roku 2009 bola v Kodani zámerne ponechaná ľadová socha medveďa bieleho s bronzovou kostrou, aby sa roztopila na slnku a vyjadrila tým hrozbu globálneho otepľovania.^[208] Automobilka Nissan použila v jednej zo svojich reklám medveďa bieleho, ktorý objíma muža za to, že používa elektromobil.^[209] Dánsky umelec Jens Galschiøt, podporovaný WWF, vytvoril pre konferenciu o zmene klímy v Paríži v roku 2015 medenú sochu medveďa v životnej veľkosti napichnutého na ropovod nazvanú Unbearable („Neúnosný“), kde ropovod bol vytvarovaný do krivky znázorňujúcej graf prudko stúpajúcich uhlíkových emisií.^[210][211]

Významné dni

Od roku 2011 sa 27. februára oslavuje Medzinárodný deň medveďov bielych, ktorý upozorňuje na skutočnosť, že ide o ohrozený druh. Obzvlášť zoologické záhrady často s týmto významným dňom koordinujú a organizujú spoločenské podujatia, ktorých súčasťou je osveta. Za touto iniciatívou stojí nezisková organizácia Polar Bears International (PBI, popredná svetová organizácia zasadzujúca sa o záchranu ľadových medveďov a Arktídy) a výrazne napomohla tomu, že sa stal medveď biely populárnejším a viac sa tak dostal do povedomia širokej verejnosti.^{[212][213][214][215]} Korene tohto sviatku však siahajú až do roku 2000. Pôvodne Svetový deň medveďov bielych, a tiež 27. februára, oslavovalo niekoľko amerických zoologických záhrad už v roku 2004 a svojim zverencom poskytovali extra porciu mäsa.^[216][217]

• Medveď biely na minciach (výber)
• 
  Reverz strieborné pamätné mince v hodnote 3 rubľov (Rusko, 1997)
• 
  ... 25 rubľov
• 
  ... 100 rubľov
• 
  Reverz zlaté pamätné mince v hodnote 50 rubľov (Rusko, 1997)
• 
  ... 100 rubľov
• 
  ... 200 rubľov
• 
  ... 10 000 rubľov

• Medveď biely na poštových známkach (výber)
• 
  Azerbajdžan (medveď Knut)
• 
  Bielorusko
• 
  Indonézia
• 
  Kazachstan
• 
  Litva
• 
  Lotyšsko
• 
  Rumunsko
• 
  Sovietsky zväz
• 
  Spojené štáty americké

Útoky na človeka

Ak sa k človeku priblíži medveď biely, na rozdiel od iných druhov medveďov ho považuje za potenciálnu korisť.^[218] Vzhľadom na riedku populáciu v Arktíde a historicky sporadické interakcie s ľuďmi sa ľadové medvede nesprávajú inštinktívne (placho), takže blízke stretnutie s touto šelmou môže byť riskantné.^[73][219] Ako skúsený lovec a druh najviac špecializovaný na mäsitú stravu je o to nebezpečnejší. Napriek vyššie uvedenému sú útoky ľadových medveďov veľmi zriedkavé. Organizácia Human-Polar Bear Conflict Group zdokumentovala medzi rokmi 1870 – 2014, teda v priebehu viac ako 140 rokov, len 73 útokov, pri ktorých 20 ľudí prišlo o život. Najväčšie nebezpečenstvo predstavujú vyhladovaní samci. Samice prichádzajú do kontaktu s ľuďmi len zriedkavo a väčšina útokov súvisí s ochranou mláďat.^[220][221] K jednému z posledných smrteľných incidentov došlo začiatkom roka 2023 na Aljaške, keď sa medveď biely zatúlal do odľahlej dediny a zabil ženu a mladého muža.^[222]

V meste Churchill v kanadskej provincii Manitoba, kde žije veľa medveďov bielych, sa nachádza špeciálne „väzenie“ (Polar Bear Holding Facility), budova na dočasné zadržanie medveďov pred ich premiestnením, ktorí sa priblížia k mestu a predstavujú nebezpečenstvo pre jeho obyvateľov.^[223][224] Pred vznikom tohto zariadenia boli medvede z bezpečnostných dôvodov strieľané. Väznica bola zriadená v roku 1982 (podľa iných zdrojov v roku 1983, potom, čo bol priamo na ulici medveďom roztrhaný človek^[225]), v budove bývalej vojenskej márnice.^[226]

Chov v zajatí

Už v staroveku bol medveď biely veľkou atrakciou vďaka svojej vzácnosti a snehobielej srsti. Keď objavitelia prenikli do Arktídy, šelma sa stala vyhľadávanou korisťou vládcov. Vôbec prvého bieleho medveďa v zajatí vlastnil egyptský panovník Ptolemaios II. Filadelfos (285 – 246 pred n. l.), ktorý mal v Alexandrii vlastnú súkromnú „zoologickú záhradu“. Tieto šelmy pravdepodobne chovali aj Rimania. Prvým európskym kráľom, ktorý choval ľadové medvede, bol Harald I. z Nórska. V roku 880 n. l. mu istý poľovník daroval matku s mláďatami a kráľ Harald bol medveďmi taký ohromený, že ho odmenil obrovskou loďou plnou dreva.^{[17][227][228]}

Do nemeckej Zoo Berlín dorazil prvý medveď biely v roku 1845, iba rok od otvorenia zoologickej záhrady.^[229] Prvou zoologickou záhradou v Severnej Amerike, ktorá začala chovať ľadové medvede, bola filadelfská zoo v roku 1859.^[208][228] Plemenná kniha existuje od roku 1876.^[228] Prvý úspešný odchov mláďaťa v zajatí sa podaril v roku 1942 v Zoo Praha – jednalo sa o samicu, ktorá dostala meno Ilun (neskôr Sněhulka).^[230]

Náročnosť chovu

Chov medveďov bielych v zajatí je mimoriadne náročný a má nízku úspešnosť. Táto náročnosť je okrem iného spôsobená vysokou úmrtnosťou mláďat v deň narodenia (pravdepodobnosť úmrtia mláďat tesne po narodení je až 53%).^{[12][231][232]} Údaje o meniacej sa početnosti ľadových medveďov v zoologických záhradách v rokoch 1980 až 2011 ukázali, že úspešnosť rozmnožovania sa pohybovala od 20 do 35 %, zriedkavo prekročila 50 % a len dvakrát dosiahla 75 % (v rokoch 2003 až 2007). Po roku 2011 úspešnosť rozmnožovania opäť klesla pod 40 %.^[232] Okrem toho svetové štatistiky uvádzajú, že svoj prvý rok prežije menej ako 8 % mláďat.^[232] Samica sa často odmieta starať o mláďatá alebo ich sama zabíja. Keď mláďa prežije, ďalšou veľkou komplikáciou je umelé kŕmenie. Mlieko medveďov bielych má zásadne odlišné zloženie ako mlieko kráv a iných kopytníkov. Plná náhrada medvedieho mlieka je tak v podmienkach zoologických záhrad veľmi problematická.^{[233][234][235]}

Medvede biele, prispôsobené chladnému arktickému prostrediu, vyžadujú špeciálnu starostlivosť aj čo sa výbehu týka. Pri vyšších teplotách musí mať možnosť schladiť sa. Veľmi dôležitý je najmä prístup k bazénu so studenou vodou. Ďalej je im poskytovaný umelý sneh, ľadovač, z ktorého padajú kusy ľadu, alebo špeciálna zmrzlina (kúsky potravy v kocke ľadu).^{[12][236][237]} Gravidné samice majú k dispozícii umelo vytvorené, zastrešené a po vzore z prírody dostatočne veľké brlohy či boxy bez špeciálneho vyhrievania (alebo len s minimálnym), aby sa čo najviac napodobnili prirodzené podmienky pri pôrode.^[12]

Medvede ľadové chované v zajatí začnú často vykonávať stereotypné pohyby, obvykle také, že chodia stále dookola „sem a tam“, alebo neustále plávajú v bazéne. Aby sa obmedzilo stereotypné správanie, poskytujú zoológovia medveďom rôzne predmety (tzv. enrichmenty), vďaka ktorým zvýšia a zároveň zmenia svoju aktivitu a rozvíjajú si tak fyzické a duševné zdravie.^[17][238]

V moderných inštitúciách a stav populácie

K roku 2022 žilo v zajatí po celom svete najmenej 300 medveďov bielych v 152 zoologických záhradách a iných zariadeniach, a to hlavne v Severnej Amerike, Európe a Ázii. V Európe sa nachádzalo najmenej 150 jedincov v 55 zoologických záhradách a minimálne jednom cirkuse, v USA a Kanade 61 jedincov v 26 inštitúciách. V priebehu tohto roku sa narodilo celkove 16 medvieďat v Európe, tri v Severnej Amerike.^[228]

Podľa nemeckej databázy druhov chovaných v zajatí boli v Európe a Rusku k novembru 2023 chované dohromady približne v piatich desiatkach zoo (52), najviac v Rusku (14 zoo) a Nemecku (10 zoo).^[239]

V chovoch na Slovensku: podľa nemeckej databázy druhov žijúcich v zajatí k novembru 2023 medvede biele nie sú chované v žiadnej zoologickej záhrade na Slovensku.^[239] V minulosti boli chované v Zoo Bojnice (do roku 1992, kedy bol do zahraničia exportovaný posledný medveď, samica Linda),^[240] v sedemdesiatych rokoch a prechodne potom v novom miléniu aj v Zoo Bratislava.^[241]

V chovoch v Česku: k novembru 2023 chová medvede biele Zoo Brno a Zoo Praha, a obe sa preslávili úspešnými odchovmi. V minulosti ich chovali aj ďalšie české zoo: Zoo Děčín, Zoo Dvůr Králové, Zoo Liberec, Zoo Ostrava, Zoo Plzeň a Zoo Zlín.^[239]

V roku 2006 vďaka medzinárodnej organizácii EAZA vznikol Európsky chovný program (EEP) pre medvede ľadové, ktorý si kladie za cieľ vzdelávať verejnosť a šíriť osvetu najmä ohľadom vplyvu klimatických zmien, podporovať a financovať výskumy divokej populácie medveďov zaoberajúce sa ich ochranou, a v neposlednom rade udržiavať geneticky stabilnú a behaviorálne kompetentnú populáciu v zajatí, ktorá by mohla v budúcnosti poslúžiť ako záložná v prípade nutnosti reintrodukcie.^[228][242]

Populárne medvede

Niekoľko medveďov bielych žijúcich v zajatí získalo koncom 20. a začiatkom 21. storočia status celebrity, najmä samec Knut a samica Flocke („Vločka“) z nemeckých zoologických záhrad, ktorí boli odmietnutí svojou matkou a dostali sa tak do starostlivosti ošetrovateľov. Medveď Binky z aljašskej zoo v Anchorage na seba upozornil tým, že v priebehu jedného roka napadol dvoch návštevníkov, keď úmyselne preliezli bezpečnostné bariéry a ocitli sa tak v jeho výbehu.^[208][243]