Indoeurópske jazyky

Indoeurópske jazyky (zastarano indogermánske jazyky) tvoria najrozšírenejšiu jazykovú rodinu na svete, ako materinskou rečou hovoria niektorým z nich asi 2,5 miliardy ľudí. Vyvíjali sa spoločne v rozsiahlych oblastiach Eurázie z predpokladaného indoeurópskeho prajazyka. Za ťažisko a oblasť vzniku prajazyka sa považujú stepi v dnešnom juhozápadnom Rusku a Ukrajine. Výskum indoeurópskych jazykov sa uskutočňuje v rámci indoeuropeistiky.

O vzniku indoeurópskych jazykov pozri indoeurópsky prajazyk.

Delenie

Indoeurópske jazyky sa delia na nasledujúce skupiny:

Ďalej sem veľmi pravdepodobne patria mnohé iné historické jazyky (tzv. reliktné jazyky), najmä:

balkánsky areál:
- tráčtina
- dáčtina
- frýgičtina
- gréčtina - pozri hore
- pelasgičtina
- ilýrčina

apeninský areál:
- na Sicílii:
  - elymčina
  - sikulčina
  - protosicílčina
- v Itálii:
  - sikánčina
  - paleosardínčina
  - severná a južná pikénčina
  - sikulčina
  - faliština
  - venetčina
  - mesapčina
  - lepončina
  - rétčina
  - keltské jazyky - pozri hore

keltiberský areál:
- jazyky Keltov, ktorí sa zmiešali s Ibermi

Malá Ázia (špeciálny areál nedoložený):
- mysijčina
- sidetčina
- pisidčina
- lykaónčina

niektoré skýtske jazyky od Čierneho mora