Eocén
Eocén (z gr. éós – úsvit, zore, kainos – nový) je stredné oddelenie paleogénu,ktoré r. 1833 definoval Ch. Lyell.
| Eocén | |
|---|---|
| Zaradenie | |
| Epocha paleogénu | |
| Časové rozpätie eocénu (v miliónoch rokov) | |
| Začiatok | 55,8 (± 0,2) |
| Koniec | 33,9 (± 0,1) |
| Trvanie | 21,9 |
Začalo sa pred 55,8 mil. rokmi a skončilo pred 33,9 mil. rokov.
Delenie
Dnes sa delí na (od najnovšieho po najstaršie):[1]
Príklad staršieho delenia:
- vrchný eocén (priabón)
- stredný eocén (lutét)
- spodný eocén (kuis)
Príklad iného staršieho delenia:
- lud
- léd
- bartón
- auvers
- lutét
- yprés
Charakteristika
Hlavné skameneliny sú numulity. Do eocénu možno zaradiť väčšinu paleogénnych sedimentov na území Slovenska.
Klíma
Epocha eocénu obsahovala širokú škálu rôznych klimatických podmienok, ktoré zahŕňajú najteplejšie podnebie v ére kenozoika a pravdepodobne najteplejší časový interval od permsko-triasového masového vymierania a skorého triasu, a končí ľadovým podnebím. Vývoj eocénneho podnebia sa začal otepľovaním po skončení paleocénno-eocénneho tepelného maxima (PETM) v období 56 mil. rokov až po maximum počas eocénneho optima v období približne 49 mil. rokov. Počas tohto obdobia bolo na Zemi málo ľadu alebo žiadny ľad s menším rozdielom teplôt od rovníka k pólom. Z tohto dôvodu bola maximálna hladina morí o 150 metrov vyššia ako súčasná. Po tomto maxime nasledoval ústup do ľadovej klímy od eocénneho optima až po prechod eocénu do oligocénu v období pred 34 mil. rokov. Počas tohto poklesu sa na póloch začal opäť objavovať ľad a prechod eocén-oligocén je obdobím, keď sa antarktický ľadový príkrov začal rýchlo rozširovať.
Referencie
Pozri aj
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eocén
