Chorvátčina

Hlavné chorvátske nárečia sa tradične delia do troch skupín podľa týchto znakov:

• podľa opytovacieho zámena „čo“, ktoré znie buď šta (što), kaj alebo ča. Podľa toho sa rozlišuje nárečie štokavské, kajkavské a čakavské. Dubrovačké štokavské nárečie i západné novoštokavské narečie je základom spisovnej formy chorvátčiny.^[1]
• podľa hlásky, ktorá vystriedala v historickom vývoji staré slovanské jať: e, je alebo ije, prípadne i. Tento znak je vodidlom pre označenie nárečí ekavského, jekavského prípadne ijekavského a ikavského.

Štokavské nárečie

Štokavské nárečie je dominantné v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Srbsku.

Kajkavské nárečie

Kajkavské nárečie je rozšírené v severnom Chorvátsku. Slovu „čo“ zodpovedá „kaj“. Je charakteristické veľkou podobnosťou so západnými nárečiami slovinčiny, avšak nemá dvojné číslo. Zvuku „jať“ zodpovedá „e“.

Čakavské nárečie

Čakavské nárečie je rozšírené v západnom Chorvátsku, hlavne na Istrii, Kvarnere a Dalmácii. Slovu „čo“ zodpovedá „ča“. Toto nárečie obsahuje početné výpožičky z taliančiny. Rovnako ako v prípade štokavského nárečia, na základe hlásky jať sa rozlišuje ikavský, ekavský a jekavský variant. Nevšedným rysom čakavského dialektu je jeho archaický prízvuk – spomedzi všetkých slovanských jazykov sa voľný, pohyblivý a melodický prízvuk v čakavskej chorvátčine najviac približuje prízvuku praslovančiny. Napríklad:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Chorvátska abeceda

Chorvátčina sa zapisuje latinkou. Zápis v abecede je fonetický. Je založená na práci Kratka osnova horvatsko-slavenskoga pravopisaňa Ljudevita Gaja v roku 1830.

• 
  (a)
• 
  (be)
• 
  (ce)
• 
  (če)
• 
  (će)
• 
  (de)
• 
  (dže)
• 
  (đe)
• 
  (e)
• 
  (ef)
• 
  (ge)
• 
  (ha)
• 
  (i)
• 
  (je)
• 
  (ka)
• 
  (el)
• 
  (elj)
• 
  (em)
• 
  (en)
• 
  (enj)
• 
  (o)
• 
  (pe)
• 
  (er)
• 
  (es)
• 
  (eš)
• 
  (te)
• 
  (u)
• 
  (ve)
• 
  (ze)
• 
  (že)