Liverpool FC
Liverpool FC je anglický futbalový klub z Liverpoolu hrajúci v Premier League, najvyššej anglickej futbalovej súťaži. Klub vyhral 6x Ligu majstrov, viac ako akýkoľvek anglický klub, 3x Pohár UEFA, 4x Superpohár UEFA, 1x Majstrovstvá klubov FIFA, 19x ligový titul, 8x FA Cup, 16x FA Community Shield a získal rekordných 10 titulov v EFL Cup. S celkovým počtom 68 trofejí je Liverpool historicky najúspešnejším anglickým futbalovým klubom.
| Liverpool FC | |||
 | |||
| Celý názov | Liverpool Football Club | ||
|---|---|---|---|
| Prezývka | The Reds | ||
| Založený | 3. jún 1892 | ||
| Štadión | Anfield, Liverpool | ||
| Kapacita | 61 276 | ||
| Majiteľ | Fenway Sports Group | ||
| Predseda |  Tom Werner | ||
| Tréner |  Jürgen Klopp | ||
| Liga | Premier League | ||
| 2022/23 | 5. miesto (z 20) | ||
| |||
          Tretie farby | |||
Klub hrá od svojho vzniku svoje domáce zápasy na štadióne Anfield. Štadión má kapacitu 61 276 divákov.[1] Anfield považujú mnohí špičkoví tréneri a hráči za štadión s ohromnou atmosférou a miesto, kde je ťažké vyhrať zápas.[2][3][4][5][6][7]
Liverpool má výraznú rivalitu s futbalovým klubom Everton, ďalším historickým klubom z Liverpoolu. Zápas medzi týmito dvoma klubmi sa nazýva Merseyside derby. Ďalším významným rivalom klubu je Manchester United. Zápas medzi týmito dvoma klubmi sa označuje ako Northwest derby.
Od roku 2015 vedie klub nemecký tréner Jürgen Klopp.[8] Kapitánom je od roku 2023 holandský stredný obranca Virgil van Dijk.[9]
Klub od roku 2010 vlastní Fenway Sports Group. V roku 2023 časopis Forbes odhadol hodnotu klubu na 5,29 miliardy dolárov, čo ho umiestnilo na štvrté miesto vo svetovom rebríčku najhodnotnejších futbalových klubov.[10]
Priaznivci klubu boli zapletení do dvoch veľkých tragédií. Prvou je tragédia na štadióne Heysel z roku 1985, kde boli unikajúci fanúšikovia pritlačení k rúcajúcej sa stene počas finále Európskeho pohára v Bruseli. Tragédia si vyžiadala 39 mŕtvych.[11] Väčšina z nich boli Taliani a fanúšikovia Juventusu. Liverpool dostal šesťročný zákaz účasti v európskych súťažiach a všetky ostatné anglické kluby päťročný zákaz.[12] Druhou je tragédia v Hillsborough, ktorá sa udiala v roku 1989. V dôsledku zlyhania polície zahynulo 97 fanúšikov[13] Liverpoolu pri tlačenici na obvodovom oplotení na štadióne.[14] Tragédia viedla k odstráneniu oplotených tribún. V dôsledku tejto tragédie sa taktiež na dvoch najvyšších úrovniach anglického futbalu štadióny s tribúnami na státie museli zmeniť na tribúny výlučne na sedenie. Dlhotrvajúca kampaň za spravodlivosť nakoniec fanúšikov zbavila viny za túto tragédiu.[14]
História
Založenie klubu – 1923
Počiatky futbalu v Liverpoole siahajú do roku 1878, keď bol v meste založený futbalový klub St. Domingo FC. O rok neskôr sa klub premenoval na Everton FC.[15] Ten bol v roku 1888 zakladajúcim členom Football League. Everton svoje zápasy hral na štadióne Anfield Road.[16] V roku 1891 sa John Houlding, miestny obchodník a neskôr aj starosta Liverpoolu, rozhodol klubu zvýšiť nájom, s čím akcionári Evertonu nesúhlasili. Po sérii rokovaní sa Everton rozhodol Anfield opustiť a presťahoval sa po 7 rokoch pôsobenia na Anfielde do Goodison Parku. Houlding na to reagoval tým, že 15. marca 1892 založil nový klub menom Liverpool FC, ktorý svoje zápasy hral na Anfield Road.[17] Prvým trénerom klubu sa stal John McKenna, ktorý klub trénoval spoločne s Williamom Barclayom. Do klubu priviedli 13 škótskych profesionálnych futbalistov. Vo svojej prvej sezóne klub vyhral Lancashire League a nasledujúcu sezónu prešiel do Football League Second Division.[18] V prvej sezóne v Second Division Liverpool skončil ako neporazený celok a prešiel do First Division, čo bola najvyššia súťaž v Anglicku. Svoj prvý titul v najvyššej súťaži klub získal v roku 1901 a potom znova v roku 1906.[19][20] V roku 1914 hral Liverpool svoje prvé finále FA Cupu, ktoré ale prehral 1 : 0 s Burnley FC.[15]
Sezóny 1923 – 1959
V roku 1923 a 1924 klub prvýkrát získal dva ligové tituly za sebou, vedený anglickým obrancom Ephraimom Longworthom. Potom ale prišiel ústup a klub musel pretrpieť najdlhšiu sériu v histórii klubu bez zisku ligového titulu, ktorá trvala až do roku 1947.[21] V roku 1954 Liverpool zostúpil do Second Division.[22]
Éra Billa Shanklyho 1959 – 1974
Je nutné podotknúť, že najväčšiu slávu klubu priniesol práve Bill Shankly. Keď Shankly prišiel v pondelok 14. decembra 1959 na Anfield, Liverpool bol v tom čase klub päť rokov pôsobiaci v druhej divízii a v FA Cupe ho v sezóne 1958/59 porazil amatérsky klub Worcester City.[23] Samotný Anfield bol v havarijnom stave bez akejkoľvek techniky na zavlažovanie ihriska a Shankly trval na tom, aby klub vynaložil 3 000 libier na rekonštrukciu trávnika. Shankly opísal tréningové centrum, ktoré sa nachádzalo v Melwoode ako „bordel“ a na jednom z ihrísk sa opýtal, či ho bombardovali Nemci.[24] Káder Liverpoolu, ktorý zdedil, pozostával prevažne z priemerných hráčov a niekoľkých sľubných náhradníkov.
| „ | Mojou ideou bolo postaviť v Liverpoole baštu neporaziteľnosti. Keby mal Napoleon túto myšlienku, dobyl by celý svet. Mojim cieľom bolo vybudovať Liverpool do takého bodu, až kým sa nakoniec všetci budú musieť podriadiť a vzdať sa. | “ |
Napriek ťažkostiam sa Shankly rýchlo cítil vo svojom novom klube ako doma a vytvoril skvelé puto medzi fanúšikmi klubu a svojim tímom. Hoci Shankly veril, že má vynikajúci trénerský štáb, hráčsky káder nebol v jeho očiach až taký pôsobivý. Na prestupovú listinu umiestnil 24 hráčov. Všetci opustili klub v priebehu jedného roka. Podľa Kellyho boli úspechy klubu založené na tréningovom systéme, ktorý Shankly, Paisley, Fagan a Bennett zaviedli v tréningovom centre v Melwoode. Shankly odsúdil beh na dlhé trate po cestách a trval na tom, že okrem zahrievacích cvičení a špeciálnych cvičení potrebných na predchádzaniu zranení budú hráči trénovať na tráve s loptou. Všetko sa robilo systematicky s hráčmi, ktorí sa striedali v cvičebných postupoch v skupinách s cieľom dosiahnuť stanovené výsledky. Tréningy najprv začínali atletickými cvičeniami, ako je skákanie cez švihadlo alebo drepy, a potom sa prešlo k futbalovo špecifickým tréningom, ako je vedenie lopty alebo dribling. Shankly sa v tréningoch zameriaval na rozvoj reflexov, vytrvalosti a rozvoj ovládania lopty na nohe. Aby predchádzal zraneniam, hráči robili cviky na „schladenie sa“ po tréningu. Shankly svoje tréningy plánoval do absolútnych detailov. Dalo by sa argumentovať, že základy moderného trénovania položil práve on.[25]
Príchod nových hráčov
Vo svojej autobiografií Shankly opísal, že mal veľké ťažkosti presvedčiť majiteľov, aký veľký potenciál tento klub má a aby vedenie míňalo peniaze na prestup kvalitných hráčov. Častokrát bol už na pokraji odchodu. Oporu našiel v Ericovi Sawyerovi – členovi vedenia klubu. Na jednom zasadnutí vedenia klubu v roku 1961 Shankly trval na tom, aby klub kúpil dvoch škótskych hráčov. Prvá odpoveď správnej rady bola, že si ich „nemôžu dovoliť kúpiť“, ale Sawyer zakročil a povedal: „Nemôžeme si dovoliť ich nekúpiť.“ Liverpool v lete týchto dvoch škótskych hráčov kúpil. Boli to Ron Yeats a Ian St John. Po nákupe týchto dvoch hráčov Liverpool okamžite postúpil do prvej ligy a tým sa odštartoval kolotoč Shanklyho éry.
Štart v prvej lige bol ťažší a v prvej sezóne 1962/63 sa tím umiestnil len na ôsmom mieste. Klub sa posilnil o dvoch útočníkov a nasadil do svojho kádra talenty, ktoré vychovali vo svojej akadémií. Tvrdá práca sa Shanklymu konečne oplatila a v nasledujúcej sezóne 1963/64 Liverpool získal ligový titul.[26] Podľa Rogera Hunta bolo tajomstvom úspechu Liverpoolu to, že pod vedením Shanklyho boli klubom s najlepšou fyzickou kondíciou v celom Anglicku.
Triumf v FA Cupe
Shanklyho veľkým snom bolo s klubom vyhrať prvý klubový titul v FA Cupe. V máji roku 1965 Liverpool po prvý raz vyhral túto súťaž víťazstvom 2 : 1 nad Leeds United vo Wembley.[27] Shankly vo svojej autobiografii uviedol, že spomedzi jeho mnohých úspechov bolo víťazstvo vo finále FA Cupu v roku 1965 jeho najkrajším dňom vo futbale.
Debut v Európe
Liverpool debutoval v európskych súťažiach v sezóne 1964/65, súťažil v Európskom pohári a dostal sa do semifinále, kde prehral s Interom Miláno.[28]
V sezóne 1965/66 Liverpool opäť získal ligový titul a dostal sa do finále Pohára víťazov pohárov, v ktorom v Hampden Parku podľahol Borussii Dortmund 1 : 2 po predĺžení.[29]
Shankly a Paisley sa naučili veľa o európskom futbale. Ich stratégiou bolo zadržiavanie vonku a útok doma. Shankly aplikoval tento princíp v zápase 1. kola Pohára víťazov pohárov v sezóne 1965/66 proti Juventusu. Liverpool hral v prvom zápase vonku. Napriek tomu, že sa Juventus v 81. minúte ujal vedenia, Shankly nariadil svojim hráčom, aby sa postarali o to, aby nedostali už žiadny ďalší gól. Liverpool potom prešiel na úplný útok v druhom zápase na Anfielde a vyhral 2 : 0(celkovo 2 : 1).[30]
Bill Shankly mal veľmi blízky vzťah s fanúšikmi klubu, zdôrazňoval ich dôležitosť a hovoril o tom, že tribúna The Kop „nasáva loptu do siete,“ a prinútil divákov, aby sa cítili ako účastníci zápasov. Tento koncept je dodnes pilierom klubu. Na úzkom pute fanúšikov s trénerom stavia v súčasnosti aj Jürgen Klopp.[31][32][33]
Odchod z klubu
Shankly si počas svojho pôsobenia v klube pripísal na konto 3 ligové tituly, 2 triumfy v súťaži FA Cup, a jeden titul v Pohári UEFA. Jeho trofeje sú ale len špičkou jeho vplyvu na Liverpool. Shankly kompletne transformoval celý klub. Klub trápiaci sa v druhej lige a bez infraštruktúry premenil na klub bojujúci o tie najvyššie priečky. Bill Shankly je tá najvýznamnejšia postava v histórii tohto klubu.[34] Na jeho systém po jeho odchode v roku 1974 nadviazal jeho asistent Bob Paisley.
Sezóny 1974 – 1983 (Éra Boba Paisleyho)
V roku 1976, v druhom roku Paisleyho pôsobenia, získal Liverpool ligový titul a znovu triumfoval v Pohári UEFA.[35][36] V roku 1977 nasledoval ďalší ligový titul, prehra vo finále FA Cupu, ale aj prvá výhra v Pohári majstrov európskych krajín. Finále sa hralo na Stadio Olimpico v Ríme a Liverpool porazil 3 : 1 Borussiu Mönchengladbach gólmi McDermotta, Smitha a Neala z penalty. O rok neskôr Liverpool trofej obhájil, keď vo Wembley porazil Club Brugge 1 : 0 gólom legendárneho Kennyho Dalglisha.
V roku 1979 Liverpool získal jedenásty ligový titul,[37] ktorým ustanovil ligový rekord, pretože získal celkovo 64 bodov a v 42 zápasoch inkasoval iba 16 gólov. Paisley viedol Liverpool počas obdobia domácej ale aj európskej dominancie, pričom v deviatich sezónach získal dvadsať trofejí: šesť ligových titulov, tri ligové poháre, šesť Charity Shields, tri Európske poháre, jeden Pohár UEFA a jeden Superpohár UEFA. V prepočte získal 2,2 trofejí za sezónu, čo je rýchlosť, ktorú prekonal iba Pep Guardiola.[38] V čase svojho odchodu do dôchodku získal ocenenie Tréner roka rekordne šesťkrát.
[39][40] Paisley bol dlhý čas jediným trénerom, ktorý získal tri európske poháry až kým ho nedorovnali Carlo Ancelotti a Zinedine Zidane v rokoch 2014 a 2018
Sezóny 1983 – 1989 (Tragédie v Hillsborough a Heysel)
Paisley odišiel do dôchodku v roku 1983 a nahradil ho jeho asistent Joe Fagan.[41] Liverpool vyhral v prvej sezóne Fagana ligový titul, Ligový pohár a Pohár majstrov európskych krajín a stal sa prvým anglickým klubom, ktorý získal tri trofeje v sezóne.[42]
Tragédia na štadióne Heysel
Liverpool sa v roku 1985 dostal opäť do finále európskeho pohára, proti Juventusu na štadióne Heysel. Pred výkopom fanúšikovia Liverpoolu porušili plot, ktorý oddeľoval obe skupiny priaznivcov, a napadli fanúšikov Juventusu. Výsledná váha ľudí spôsobila zrútenie oporného múru, ktorý zabil 39 fanúšikov, väčšinou Talianov. Incident sa stal známym ako tragédia na štadióne Heysel.[43] Zápas sa napriek protestom oboch trénerov odohral a Liverpool v ňom podľahol Juventusu 1:0. V dôsledku tragédie bol anglickým klubom zakázaný vstup do európskych súťaží na päť rokov; Liverpool dostal až desaťročný zákaz, ktorý sa neskôr znížil na šesť rokov. Štrnásť fanúšikov Liverpoolu bolo odsúdených za neúmyselné zabitie.
Fagan odišiel do dôchodku tesne pred katastrofou, keď Kenny Dalglish bol vymenovaný za jeho nástupcu a hrajúceho trénera.[41] Počas jeho pôsobenia získal klub ďalšie tri ligové tituly a dva FA Cupy, vrátane „Double“ v sezóne 1985/86.[44]
Tragédia v Hillsborough
Úspech Liverpoolu však zatienila jedna z najväčších futbalových tragédií histórie známej ako tragédia v Hillsborough: v semifinále FA Cupu proti Nottinghamu Forest 15. apríla 1989 boli stovky fanúšikov Liverpoolu pritlačené o obvodové oplotenie.[45] V ten deň zomrelo 94 fanúšikov. 95. obeť zomrela v nemocnici na následky zranení o štyri dni neskôr a 96. obeť zomrela po takmer štyroch rokoch v kóme.[46] Odvtedy klub nosil na dresoch číslo 96, ako spomienku na tento incident. V júli v roku 2022 zomrel Andrew Devine, ktorý v osudný deň utrpel život meniace zranenia, ale prežil. Klub ohlásil, že Devinea pridajú do memoriálu ako 97. obeť. Od sezóny 2021/2022 klub na drese vzadu nosí číslo 97 namiesto pôvodných 96.[47] Po katastrofe v Hillsborough prebehla vládna kontrola bezpečnosti štadiónov. Výsledná správa rozhodla, že hlavným dôvodom katastrofy bola nadmerná preplnenosť tribúny z dôvodu zlyhania policajnej kontroly. Správa taktiež navrhla, aby štadióny v Anglicku mali tribúny výhradne len na sedenie namiesto státia. Tento návrh schválila vláda a tribúny v celej krajine sa museli zmeniť výlučne na sedenie.[48]
Sezóny 1989 – 2009
Po tragédií v Hillsborough Dalglish tím opustil a na jeho miesto nastúpil bývalý hráč Graeme Souness.[49] Liverpool bol súčasťou najtesnejšieho konca ligovej sezóny v sezóne 1988/89. Liverpool skončil s Arsenalom s rovnakým počtom bodov a gólov, ale stratil titul vďaka nižšiemu celkovému počtu strelených gólov, keď Arsenal strelil konečný gól v poslednej minúte sezóny.[50] Liverpool zvíťazil vo finále FA Cupu 1992,[51] ale ich ligové výkony klesli, s dvoma po sebe nasledujúcimi šiestymi miestami, čo nakoniec vyústilo do Sounessovej suspendácie v januári 1994.
Roy Evans (1995 – 1998)
Sounessa nahradil Roy Evans a Liverpool ďalej zvíťazil vo finále EFL Cupu v sezóne 1995.[52] Pred začiatkom sezóny 1995 – 1996 sa Evans dostal na titulky tým, že zaplatil britský rekordný prestupový poplatok za útočníka Nottinghamu Forest Stana Collymora. Mnohí experti tipovali, že Liverpool v tejto sezóne získa ligový titul. Bolo to najmä kvôli tomu, že Blackburn povýšil Kennyho Dalglisha na riaditeľa klubu a vymenoval menej úspešného Raya Harforda za nového trénera a druhý Manchester United predal troch kľúčových hráčov a prekvapivo spoliehal na to, že dieru po nich dokážu zaplniť mladí hráči. Hoci Liverpool vyzeral v prvých fázach sezóny ako uchádzač o titul, do Vianoc sa boj o titul v podstate stal súbojom medzi Newcastle United – Manchester United, pričom titul si napokon vybojoval Manchester United. Liverpool sa medzitým musel uspokojiť s tretím miestom v lige. Akékoľvek pretrvávajúce nádeje na zisk titulu boli ukončené koncom apríla šokovou porážkou s Coventry City. Liverpol sa dostal do finále FA Cupu, ale prehral 1 : 0 s Manchestrom United. Sezóna 1996 – 1997 v anglickom futbale sa ukázala byť najbližšie k víťazstvu Evansa v Premier League. Evans posilnil svoj káder, ktorý bol postavený okolo McManamana a Fowlera, akvizíciou českého stredopoliara Patrika Bergera v lete 1996. Veľa pozornosti si vyslúžil aj sedemnásťročný talent Michael Owen, ktorý ukázal veľký potenciál v hŕstke zápasov, ktoré za klub stihol odohrať. Liverpool bol do konca januára niekoľkokrát na čele tabuľky Premier League. V januári mal dokonca päťbodový náskok na čele tabuľky, ale nakoniec skončil až na štvrtom mieste, zatiaľ čo Manchester United si zabezpečil titul náskokom o sedem bodov.
V sezóne 1997/98 sa zdalo, že Liverpool je pripravený opäť zabojovať o ligový titul, avšak zranenie Fowlera, ktoré trvalo väčšinu sezóny, zabránilo tímu využiť svoj potenciál na maximum. Owen vtrhol na scénu s 18 gólmi v 36 zápasoch Premier League. V lige sa museli uspokojiť s tretím miestom. Aj keď sa pod vedením Evansa Liverpool priblížil k titulom, tretie miesta v lige v rokoch 1996 a 1998 boli to najlepšie, čo dokázali.
Houllier a Benítez
V sezóne 1998/99 bol za trénera vymenovaný Gérard Houllier. Ten vo svojej druhej sezóne získal s Liverpoolom treble: FA Cup, EFL Cup a Pohár UEFA.[53] Počas sezóny 2001/02 podstúpil Houllier operáciu srdca a Liverpool skončil na druhom mieste v lige, hneď za Arsenalom.[54] V roku 2003 klub vyhral ďalší titul v ligovom pohári, ale v nasledujúcich dvoch sezónach v boji o titul neuspel.[55]
Na konci sezóny 2003/04 Houlliera nahradil Rafael Benítez. V prvej sezóne pod kormidlom Beníteza skončili v Premier League piaty, Liverpool zvíťazil v Lige majstrov 2004/05, keď po penaltovom rozstrele zvíťazil nad AC Miláno 3:2. Zápas sa v riadnom hracom čase skončil 3 : 3.[56] V sezóne 2004/05 skončili Liverpool na treťom mieste v Premier League a taktiež zvíťazil vo finále FA Cupu 2006. Po penaltovom rozstrele porazil West Ham United 3:3.[57] Klub sa rovnako v sezóne 2006/2007 dostal do finále Ligy majstrov UEFA 2007, proti Milánu však prehral 2:1.[58] Počas sezóny 2008/09 dosiahol Liverpool 86 bodov, čo bol v tom čase klubový rekord v počte bodov v Premier League. Liverpool ale v lige skončil iba na druhom mieste za Manchestrom United.[59]
Sezóny 2009 – 2015
Dalglish a Rodgers
V sezóne 2009/10 skončil Liverpool na siedmom mieste v Premier League a nedokázal sa tak kvalifikovať do Ligy majstrov. Benítez následne po vzájomnej dohode klub opustil a nahradil ho tréner Fulhamu Roy Hodgson.[60] Slabé výsledky na začiatku sezóny 2010/11 viedli k tomu, že Hodgson po vzájomnej dohode opustil klub a kontrolu prevzal bývalý hráč a tréner Kenny Dalglish.[61] V sezóne 2011/12 si Liverpool zaistil rekordný – ôsmy úspech v ligovom pohári a vo FA Cupe sa dostal až do finále. V lige však skončili na ôsmej pozícii, čo bolo najhoršie umiestnenie v lige za posledných 18 rokov; to viedlo k prepusteniu Dalglisha.[62][63] Na jeho miesto nastúpil Brendan Rodgers.[64] Pod jeho vedením Liverpool v sezóne 2013/14 nečakane bojoval o titul a skončil druhý za Manchestrom City. Sériou 11 víťazstiev v rade bol Liverpool na čele Premier League s náskokom piatich bodov, pričom do konca sezóny zostávali len tri zápasy.[65] 27. apríla však utrpeli domácu porážku 0 : 2 s Chelsea.[66] Tento výsledok priniesol Manchestru City výhodu v boji o titul. Vo svojom ďalšom zápase proti Crystal Palace viedol Liverpool 3 : 0 a do konca zápasu ostávalo 11 minút, ale zápas sa skončil 3 : 3.[67] Liverpool ukončil sezónu ako vicemajster Premier League, dva body za víťazom Manchestrom City.[68] Liverpool strelil v sezóne 101 ligových gólov, čo je najviac od sezóny 1895/96 a tretí najvyšší počet v histórii Premier League.[69] Neskôr v tom istom mesiaci bol Rodgers vymenovaný za trénera roka LMA a stal sa prvým trénerom Liverpoolu, ktorý získal toto ocenenie v dvadsaťročnej histórii tohto ocenenia.[70][71] 26. mája 2014 podpísal Rodgers s Liverpoolom novú zmluvu na štyri roky. Po nevydarenej sezóne 2014/15, v ktorej Liverpool skončil šiesty v lige, a po zlom začiatku tej nasledujúcej bol Rodgers v októbri 2015 hodinu po remíze 1 : 1 v Merseyside derby prepustený.[72]
Éra Jurgena Kloppa 2015 – súčasnosť
Sezóny 2015 – 2019
Rodgersa nahradil Jürgen Klopp.[73] Liverpool sa v prvej sezóne pod vedením Kloppa dostal do finále Ligového pohára a Európskej ligy UEFA, v oboch súťažiach prehrali finále.[74] V sezóne 2018/19 skončili v lige na druhom mieste s 97 bodmi. Za celú sezónu prehrali iba v jednom zápase na pôde neskoršieho víťaza Manchester City.[75] Liverpool tak získal smutný rekord. Stal sa klubom, s najvyšším počtom bodov (97) bez výhry ligového titulu.[76]
| „ | „Musíme sa zmeniť z pochybovačov na veriacich“ | “ |
| – Jürgen Klopp vo svojom prvom rozhovore za klub | ||
Liverpool bol vtedy siedmy najlepšie zarábajúci klub v roku 2019, s celkovými príjmami bo výške 513,7 miliónov €. Bol ôsmy najhodnotnejší klub v roku 2019, s hodnotou $2,183 miliárd.[77]
Pamätným v sezóne 2018/19 bolo semifinále Ligy majstrov proti Barcelone. Liverpool na Camp Nou prehral 0 : 3, ale doma sa im tento nepriaznivý stav podarilo otočiť a na Anfielde vyhrali 4 : 0 celkovo (4 : 3). Vo finále porazili Tottenham Hotspur 2 : 0 a vyhrali tak Ligu majstrov.[78][79] 21. decembra 2019 taktiež zvíťazili 1 : 0 nad brazílskym Flamengom vo finále MS klubov a prvýkrát získali titul v tejto súťaži.[80] Kloppov tím potom pokračoval v dlhej sérií víťazstiev v Premier League v sezóne 2019/20 a získali prvý ligový titul v najvyššej súťaži za posledných tridsať rokov a prvý v histórií Premier League.[81] Klub v tejto sezóne vytvoril a pokoril niekoľko rekordov.[82] Sezóna 2019/20 však bola silne poznačená pandémiou COVID-19 a Premier League, tak ako všetky ostatné futbalové súťaže, bola prerušená. Dlho nebolo jasné ako a či sa vôbec bude v sezóne pokračovať. V hre bolo viacero scenárov – vrátane scenára, že sezóna nebude mať víťaza ani zostupujúcich. Posledný predpandemický zápas bol odohraný 11. marca a Liverpool v ňom Lige majstrov podľahol Atléticu Madrid a bol vyradený z ďalších bojov.[83] Našťastie pre Liverpool sa Premier League obnovila a za zatvorenými bránami pokračovala, vďaka čomu Liverpool po dlhých tridsiatich rokoch získal ligový titul.[84]
Sezóna 2020/2021
Kvôli neskorému koncu predchádzajúcej sezóny sa nasledujúca začala až 12. septembra 2020[85] a bola silne poznačená pandémiou COVID-19. Najvýznamnejšími posilami v sezóne 2020/21 boli Diogo Jota (Wolverhampton Wanderers)[86] a Thiago Alcântara[87] z úradujúceho víťaza Ligy majstrov – Bayernu Mníchov. Obaja hráči sa k tímu pripojili tesne pred začiatkom novej sezóny Premier League. Súťažná sezóna sa predtým začala prehrou v FA Community Shield proti Arsenalu.[88] Po troch úvodných víťazstvách v lige prehral Liverpool 7:2 s Aston Villou v 4. zápase, čo bola doteraz najťažšia prehra klubu v Premier League.[89] Liverpool v priebehu sezóny sužovali zranenia. Najmä v strede obrany dlhodobo absentovali Virgil van Dijk (roztrhnutý krížny väz), Joe Gomez (problémy s patelárnou šľachou) a Joel Matip (zranenie členka). Ku koncu januára 2021 tím prehral šesť domácich ligových zápasov v rade a prepadol sa späť do stredu tabuľky. Liverpool podľahol aj Realu Madrid vo štvrťfinále Ligy majstrov.[90][91] Po záverečnom šprinte s piatimi víťazstvami v rade v posledných ligových zápasoch skončil Liverpool v tabuľke na treťom mieste.[92]
Sezóna 2021/2022
27. februára 2022 vyhral Liverpool rekordný deviaty EFL Cup po výhre 11 : 10 v penaltovom rozstrele proti Chelsea vo finále.[93]
3. mája 2022 porazil Liverpool v semifinále Ligy majstrov Villareal celkovo 5 : 2 a dostal sa do finále v Paríži. Tam ale podľahol Realu Madrid. Zápas sprevádzala kontroverzia, keďže mnohým fanúšikom prevažne Liverpoolu nebol umožnený vstup na štadión. Za túto chybu sa neskôr UEFA ospravedlnila a fanúšikom vrátila peniaze za vstupné.[94][95]
14. mája 2022 Liverpool porazil Chelsea 6 : 5 v penaltovom rozstrele vo finále FA Cupu a získal tak ôsmy triumf v tejto súťaži, prvý pod Jürgenom Kloppom, čím skompletizoval double v domácich pohároch v sezóne.[96]
Bitku o titul v Premier League proti Manchestru City prehral o jeden bod. Stalo sa tak už po druhýkrát za 4 sezóny.[97]
Liverpool sezónu ukončil ako vicemajster Premier League, finalista Ligy majstrov a víťaz EFL Cupu a FA Cupu.
Sezóna 2022/2023
30. júla 2022 vyhral Liverpool pod Kloppom svoj prvý FA Community Shield a celkovo 16., keď vo finále zvíťazil 3 : 1 nad Manchestrom City.[98]
Nová sezóna Premier League nezačala pre Liverpool najlepšie. Hneď v prvom kole nečakane remizoval 2 : 2 s Fulhamom. V druhom kole remizoval 1:1 s Crystal Palace. V treťom kole prehral 2 : 1 proti Manchestru United. Po troch kolách mal Liverpool na konte len 2 body.[99]
Klub začali trápiť zranenia. Za 26 ligových zápasov sa zranilo celkom 21 hráčov. Najhoršie zranenie sa týkalo Luisa Diaza, ktorý si poranil koleno v zápase proti Arsenalu. Zranenie kolena trápilo aj letnú posilu Mela.[100]
Veľká časť zranení sa týkala záložníkov. Liverpool pre tieto zranenia zaznamenal značný pád v kvalite a výkonoch v strede poľa, čo sa odzrkadlilo aj na výsledkoch. Podobalo sa to na krízu, akú zaznamenali na stopérskom poste v sezóne 2020/2021. V lige prehrali mnohokrát proti papierovo slabším klubom.[101][102]
Liverpool v tejto sezóne získal len FA Community Shield. V lige aj napriek dobrým výsledkom ku koncu sezóny skončil klub len na piatom mieste a to znamenalo, že sa nedostal do Ligy majstrov pre nasledujúcu sezónu. Namiesto toho sa ocitol v Európskej lige.
Rivalita
Najväčšími rivalmi klubu sú kluby Everton a Manchester United.
Rivalita s Evertonom
Zápas medzi týmito dvoma klubmi je označovaný ako Merseyside derby. Hrá sa od roku 1894 a je to najdlhšie prebiehajúce derby v najvyššej anglickej lige. Hrá sa nepretržite od sezóny 1962/1963.[103] Derby zvykli označovať ako „Friendly derby“[104] z dôvodu pokojného priebehu medzi tábormi fanúšikov. V súčasnosti je derby považované na ihrisku za veľmi brutálne, čomu svedčí aj fakt, že v ére Premier League bolo v tomto zápase rozdaných najviac červených kariet ako v akomkoľvek inom stretnutí medzi inými klubmi (23 kariet).[105] K októbru 2023 tieto dva kluby medzi sebou odohrali 243 zápasov. Liverpool vyhral 99 zápasov, Everton 67 zápasov a 77 zápasov sa skončilo remízou.[106]
Rivalita s Manchestrom United
Zápas medzi týmito dvoma klubmi je niekedy označovaný ako Northwest derby. Je považovaný za najväčší zápas v anglickom futbale a za jednu z najväčších a najzúrivejších rivalít vo svetovom futbale.[107] Hráči, fanúšikovia a médiá považujú zápas medzi týmito dvoma klubmi za najväčšiu rivalitu, dokonca aj nad ich vlastným miestnym derby proti Evertonu respektíve Manchestru City.[108][109] Liverpool a Manchester United sú dva najúspešnejšie kluby v Anglicku, z čoho pramení aj zmysel ich rivaltiy. K aprílu 2024 vyhral Liverpool 68 trofejí a Manchester United 67 trofejí. United vedie v bilancii vzájomných zápasov s 82 výhrami oproti 71 výhram Liverpoolu, zvyšných 58 zápasov skončilo remízou.
5. marca 2023 zvíťazil Liverpool doma 7:0 proti Manchestru United,o je najvyššia výhra v histórií vzájomných zápasov medzi týmito dvoma klubmi. Bývalý hráč Liverpoolu Jamie Carragher povedal, „že o tomto výsledku sa bude rozprávať ešte 20 rokov.“[110]
Štadión
.jpg)
Klub od svojho vzniku hrá domáce zápasy na štadióne Anfield, ktorý sa nachádza na ulici Anfield Road. Štadión bol postavený v roku 1884 v oblasti Stanley Park. Pôvodne na ňom hral klub St. Domingo FC.[111] O rok neskôr sa klub premenoval na Everton FC. V roku 1892 pre spory s majiteľom klubu Johnom Houldingom klub zo štadióna odišiel do Goodison Parku. Houldingovi ostal prázdny štadión na ktorom nemal kto hrať a založil si vlastný klub – Liverpool FC. S kapacitou 53 394 miest na sedenie je Anfield siedmym najväčším futbalovým štadiónom v Anglicku.
Štadión ma štyri tribúny:[112]
- Spion Kop,
- Main Stand,
- Sir Kenny Dalglish Stand,
- Anfield Road End.
Spion Kop je najuznávanejšou tribúnou na Anfielde medzi priaznivcami. Fanúšikovia, ktorí sú na tejto tribúne, sa označujú ako kopites. Tribúna má takú povesť, že dav v Kope dokáže nasávať loptu do brány. Tradične sa v tomto stánku zhromažďujú najhlasnejší priaznivci Liverpoolu, ktorý počas celého zápasu skandujú.[113]
Rekonštrukcia štadiónu – prvá fáza (2015 – 2016), Main Stand
Po odkúpení klubu v roku 2010 skupinou Fenway Sports Group (FSG) sa premýšľalo o tom, či Liverpool vybuduje nový štadión alebo zrekonštruuje Anfield. Nový majiteľ klubu John W. Henry prehlásil, že preferuje zostať na Anfielde a rozširovať jeho kapacitu. Po návšteve niekoľkých zápasov na Anfielde Henry uviedol, že „tribúna Kop je bezkonkurenčná“ a dodal, „že by bolo ťažké napodobniť túto atmosféru kdekoľvek inde.“[114]
V apríli 2014 Liverpool FC predstavil plány na rozšírenie tribúny Main Stand. Plán zahŕňal pridanie nového tretieho podlažia, čo by tribúne pridalo 8 500 miest na sedenie a zvýšilo by kapacitu štadióna na 54 742 miest.[115] Tribúna bola kompletne dokončená podľa plánu, a to 9. septembra 2016 na prvý domáci zápas sezóny 2016/17 pri víťazstve 4:1 nad Leicesterom City. Ďalšie vnútorné stavebné práce zahŕňali nové šatne a miestnosť pre tlačové konferencie. Tieto stavebné práce pokračovali do apríla 2017.[116]
Rekonštrukcia štadiónu – druhá fáza (2021 – 2023), Anfield Road End
Druhou fázou prestavby štadióna je prestavba tribúny Anfield Road. Klub dostal na prestavbu plánovacie stavebné povolenie v roku 2014, pričom počet miest na sedenie sa má zvýšiť o 4 825, čo by dodalo Anfieldu celkovú kapacitu 58 000 miest. Z tohto plánu ale zišlo, pretože klub mal ambicióznejšie plány.[117]
V auguste 2019 Liverpoolu uplynula platnosť plánovacieho stavebného povolenia spojeného s pôvodnými návrhmi z roku 2014, čím sa potvrdil zámer predložiť „nové ambiciózne plány“ na prestavbu tribúny Anfield Road End. Predpokladalo sa, že klub chce na štadióne namiesto 58 000 miest mať až 61 000 miest.
Prestavba sa zamerala na hornú vrstvu tribúny, pričom spodné podlažie tribúny zostalo nezmenené. Stavebné práce boli dokončené za existujúcou tribúnou. Počas stavebných prác nebola počas zápasov uzatvorená tribúna Anfield Road End.[118]
Klub strávil druhú polovicu roka 2019 finalizáciou plánov a konzultáciami s miestnymi obyvateľmi, plánovacími úradníkmi a ďalšími zainteresovanými stranami s cieľom aby sa do začiatku roka 2020 mohla podať nová žiadosť. V marci 2020 Liverpool odložil predloženie žiadosti vzhľadom na finančnú neistotu spôsobenú pandémiou COVID-19.[119]
V decembri 2020 Liverpool oznámil, že s projektom bude napredovať predložením žiadosti o pláne prestavby, pričom oneskorenie posunulo pôvodný dátum dokončenia prestavby druhej fázy z leta 2022 najskôr na leto 2023. Plány schválila mestská rada Liverpoolu v júni 2021. Cena za rozšírenie tribúny sa odhaduje na 60 miliónov libier a umožnila na tribúne Anfield Road usadiť ďalších 7 000 ľudí, čo znamená, že celková kapacita štadiónu sa zvýšila na 61 000 miest.[120]
Práce na tribúne mali byť ukončené v auguste v roku 2023 teda pred začiatkom sezóny 2023/2024.[121] To sa ale nepodarilo naplniť, pretože stavebná firma, ktorá realizovala rozšírenie tribúny, vyhlásila bankrot.[122] Tribúna bola napokon otvorená až 10. februára 2024 v ligovom zápase proti Burnley.[123]
Súpiska klubu
| Liverpool FC 2023/2024[124] | Realizačný tím | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Nº | Nár. | Poz. | Meno | L | Vek | Prechádzajúci klub | Zmluva do | |
| Brankári |
Aktualizované ku dňu 04.04.2024 | |||||||
| 1 |  | GK | Alisson Becker | 31 | AS Rím | 2027 | ||
| 13 |  | GK | Adrián San Miguel | 37 | West Ham United | 2024 | ||
| 62 |  | GK | Caoimhín Kelleher | 25 | Hráč z akadémie klubu | 2026 | ||
| Obrancovia | ||||||||
| 2 |  | DEF | Joe Gomez | 26 | Charlton Athletic | 2027 | ||
| 4 |  | DEF | Virgil van Dijk |  | 32 | Southampton | 2025 | |
| 5 |  | DEF | Ibrahima Konaté | 24 | RB Leipzig | 2026 | ||
| 21 |  | DEF | Kostas Tsimikas | 27 | Olympiakos | 2027 | ||
| 26 |  | DEF | Andrew Robertson | 30 | Hull City | 2026 | ||
| 32 |  | DEF | Joël Matip | 32 | FC Schalke 04 | 2024 | ||
| 66 | | DEF | Trent Alexander-Arnold |  | 25 | Hráč z akadémie klubu | 2025 | |
| 78 | | DEF | Jarell Quansah | 21 | Hráč z akadémie klubu | 2024 | ||
| 84 |  | DEF | Conor Bradley | 20 | Hráč z akadémie klubu | 2027 | ||
| Záložníci | ||||||||
| 3 |  | MID | Wataru Endó | 31 | VfB Stuttgart | 2027 | ||
| 6 | | MID | Thiago Alcántara | 32 | FC Bayern Mníchov | 2024 | ||
| 8 |  | MID | Dominik Szoboszlai | 23 | RB Lipsko | 2028 | ||
| 10 |  | MID | Alexis Mac Allister | 25 | Brighton & Hove Albion | 2028 | ||
| 17 | | MID | Curtis Jones | 23 | Hráč z akadémie klubu | 2024 | ||
| 19 | | MID | Harvey Elliott | 20 | Blackburn Rovers | 2026 | ||
| 38 | | MID | Ryan Gravenberch | 21 | Bayern Mníchov | 2028 | ||
| 43 | | MID | Stefan Bajcetic | 19 | Hráč z akadémie klubu | 2027 | ||
| Útočníci | ||||||||
| 7 |  | FW | Luis Díaz | 27 | FC Porto | 2027 | ||
| 9 |  | FW | Darwin Núñez | 24 | SL Benfica | 2028 | Príchody v sezóne 2023/24 | |
| 11 |  | FW | Mohamed Salah | 31 | AS Rím | 2025 | Dominik Szoboszlai | |
| 18 | | FW | Cody Gakpo | 24 | PSV Eindhoven | 2028 | Alexis Mac Allister | |
| 20 |  | FW | Diogo Jota | 27 | Wolves | 2027 | Wataru Endó | |
| 50 | | FW | Ben Doak | 18 | Celtic | 2026 | Ryan Gravenberch | |
| 98 | | FW | Jayden Danns | 19 | Leicester City | — | ||
| Hráči na hosťovaní | ||||||||
| N.º | Nár. | Poz | Meno | L | Vek | Na hosťovaní v klube | ||
| | DEF | Sepp van den Berg |  | 22 | Mainz 05 | |||
| | BR | Marcelo Pitaluga | | 20 | St Patrick's Athletic | |||
| | DEF | Calvin Ramsay | | 20 | Preston North End | |||
| | MID | Fábio Carvalho | | 21 | Hull City | |||
| | DEF | Rhys Williams | | 23 | Port Vale | |||
| | DEF | Nathaniel Phillips | | 26 | Cardiff City | |||
Tréneri
John McKenna / William Barclay 1892 – 1896
Tom Watson 1896 – 1915
bez trénera 1915 – 1920- David Ashworth 1920 – 1923
Matt McQueen 1923 – 1928- George Patterson 1928 – 1936
- George Kay 1936 – 1950
- Don Welsh 1951 – 1956
- Phil Taylor 1956 – 1959
- Bill Shankly 1959 – 1974
- Bob Paisley 1974 – 1983
- Joe Fagan 1983 – 1985
- Kenny Dalglish 1985 – 1991
- Graeme Souness 1991 – 1994
- Roy Evans 1994 – 1998
- Roy Evans /
Gérard Houllier 1998 - Gérard Houllier 1998 – 2004
Rafael Benítez 2004 – 2010- Roy Hodgson 2010 – 2011 / Kenny Dalglish
- Kenny Dalglish 2011 – 2012
Brendan Rodgers 2012 – 2015
Jürgen Klopp 2015 – súčasnosť
Kapitáni
Jediným kapitánom klubu, ktorý nepochádzal z Britských ostrovov, bol Sami Hyypiä. To sa ale zmenilo v roku 2023, keď sa kapitánom klubu stal Holanďan Virgil Van Dijk.[9]
Hráčom, ktorý kapitánsku pásku nosil najdlhšie, bol Steven Gerrad. Kapitánom klubu bol celkom 12 sezón.
| Meno | Obdobie |
|---|---|
| Andrew Hannah | 1892 – 1895 |
| Jimmy Ross | 1895 – 1897 |
| John McCartney | 1897 – 1898 |
| Harry Storer | 1898 – 1899 |
| Alex Raisbeck | 1899 – 1909 |
| Arthur Goddard | 1909 – 1912 |
| Ephraim Longworth | 1912 – 1913 |
| Harry Lowe | 1913 – 1915 |
| Donald McKinlay | 1919 – 1920 |
| Ephraim Longworth | 1920 – 1921 |
| Donald McKinlay | 1921 – 1928 |
| Tom Bromilow | 1928 – 1929 |
| James Jackson | 1929 – 1930 |
| Tom Morrison | 1930 – 1931 |
| Tom Bradshaw | 1931 – 1934 |
| Tom Cooper | 1934 – 1939 |
| Meno | Obdobie |
|---|---|
| Matt Busby | 1939 – 1940 |
| Willie Fagan | 1945 – 1947 |
| Jack Balmer | 1947 – 1950 |
| Phil Taylor | 1950 – 1953 |
| Bill Jones | 1953 – 1954 |
| Laurie Hughes | 1954 – 1955 |
| Billy Liddell | 1955 – 1958 |
| Johnny Wheeler | 1958 – 1959 |
| Ronnie Moran | 1959 – 1960 |
| Dick White | 1960 – 1961 |
| Ron Yeats | 1961 – 1970 |
| Tommy Smith | 1970 – 1973 |
| Emlyn Hughes | 1973 – 1978 |
| Phil Thompson | 1978 – 1981 |
| Graeme Souness | 1982 – 1984 |
| Phil Neal | 1984 – 1985 |
| Meno | Obdobie |
|---|---|
| Alan Hansen | 1985 – 1988 |
| Ronnie Whelan | 1988 – 1989 |
| Alan Hansen | 1989 – 1990 |
| Ronnie Whelan | 1990 – 1991 |
| Steve Nicol | 1990 – 1991 |
| Mark Wright | 1991 – 1993 |
 Ian Rush | 1993 – 1996 |
| John Barnes | 1996 – 1997 |
| Paul Ince | 1997 – 1999 |
| Jamie Redknapp | 1999 – 2002 |
 Sami Hyypiä | 2001 – 2003 |
| Steven Gerrard | 2003 – 2015 |
| Jordan Henderson | 2015 – 2023 |
| Virgil van Dijk | 2023 – |
Logo
Hlavným symbolom klubu je liver bird, mýtický vták, polovičný kormorán a polovičný orol, ktorý je taktiež symbolom mesta Liverpool. Zastúpenie na drese klubu má od roku 1955.[125] Súčasný erb klubu je založený na tradičnom liver birdovi, ktorý je umiestnený vo vnútri štítu. Nad štítom je vyobrazenie Shanklyho brány so slávnou klubovou hymnou: You'll Never Walk Alone.[126] Plamene na oboch stranách symbolizujú tragédiu v Hillsborough a odkazujú na jej pamätník pred Anfieldom, kde horí večný plameň, na pamiatku 97 obetí, ktoré zomreli pri tejto katastrofe. Číslo 97 je taktiež symbolom klubu.[127]
Dresy
Nie vždy hrali hráči Liverpoolu v dnes už tradičných celočervených dresoch. Za viac ako 100 rokov sa štýl a oblečenie hráčov mnohokrát zmenili. Keď v roku 1892 vznikol Liverpool, majiteľ John Houlding si nemohol dovoliť kúpiť novú súpravu dresov, a preto musel hľadať riešenie inde. Everton (ktorý do roku 1892 hral svoje zápasy na Anfielde) zmenil svoju súpravu dresov na rubínovo červené a svoje staré dresy už nepoužíval. Liverpool si ich teda osvojil a prvé štyri sezóny existencie klubu hral klub v modro-bielom drese.[128] V roku 1896 Liverpool vymenoval Toma Watsona za nového trénera klubu a po tom ako Everton prestal používať svoje rubínovo červené dresy sa Houlding rozhodol, že Liverpool začne hrať svoje zápasy v červených dresoch. Na začiatku nového storočia hráči nosili červené dresy, dlhé biele šortky a červené štulpne. V niektorých ročných obdobiach sa na dresoch objavilo viac bielej, no nikdy nie na dlho.
Bol to práve tréner Bill Shankly, ktorý vytvoril tradíciu celočervených dresov.[128] Shankly si myslel, že hráči budú vyzerať nebezpečnejšie, ak budú ich dresy, šortky a štulpne celé červené. Shankly tento dres ukázal Ronovi Yeatsovi a povedal mu, aby si ho obliekol. Yeats sa v jeho očiach opticky zväčšil. Po prvýkrát mal celočervený dres premiéru v sezóne 1964/65 v zápase Pohára majstrov európskych krajín proti Anderlechtu.[128]
 1892 – 1896 | 1896 – 1907 | 1907 – 1910 | 1910 – 1934 |  1934 – 1936 |  1936 – 1959 | 1959 – 1965 | od 1965 |
|---|
| Obdobie | Výrobca dresov | Sponzor na drese (vpredu) | Sponzor na drese (rukáv) |
|---|---|---|---|
| 1973 – 1979 |  Umbro | nikto | Nikto |
| 1979 – 1982 | Hitachi | ||
| 1982 – 1985 | Crown Paints | ||
| 1985 – 1988 | Adidas | ||
| 1988 – 1992 |  Candy | ||
| 1992 – 1996 |  Carlsberg | ||
| 1996 – 2006 | Reebok | ||
| 2006 – 2010 | Adidas | ||
| 2010 – 2012 | Standard Chartered | ||
| 2012 – 2015 | Warrior Sports | ||
| 2015 – 2017 | New Balance | ||
| 2017 – 2020 | Western Union | ||
| od 2020 | Nike | Expedia |
Úspechy
Vyhrané domáce súťaže
First Division / Premier League (19x)
_Trophy.png)
(1901, 1906, 1922, 1923, 1947, 1964, 1966, 1973, 1976,1977, 1979, 1980, 1982, 1983, 1984, 1986, 1988, 1990, 2020)
FA Cup (8x)
- (1965, 1974, 1986, 1989, 1992, 2001, 2006, 2022)
EFL Cup (10x) (rekord)
- (1981, 1982, 1983, 1984, 1995, 2001, 2003, 2012, 2022, 2024)
Community Shield (16x)
- (1964*, 1965*, 1966, 1974, 1976, 1977*, 1979, 1980, 1982, 1986*, 1988, 1989, 1990*, 2001, 2006, 2022)
* hviezdičkou sú označené zdieľané tituly[130]
Vyhrané medzinárodné súťaže
Liga majstrov UEFA (6x)
- (1977, 1978, 1981, 1984, 2005, 2019)
- (1973, 1976, 2001)
-
Superpohár UEFA (4x)
- (1977, 2001, 2005, 2019)
- (2020)
Ďalšie súťaže
- FA Youth Cup (4x) – (1996, 2006, 2007, 2019)
- Sheriff of London Charity Shield (1x) – (1906)
- Football League Second Division (4x) – (1893/94, 1896, 1905, 1962)
- Lancashire League (1x) – (1893)
Klubové rekordy
.jpg)
- Najviac zápasov vo všetkých súťažiach: Ian Callaghan, 857[131]
- Najmladší hráč seniorského tímu: Jerome Sinclair, 16 rokov a 6 dní (proti West Bromwich Albion, 26. septembra 2012)[132]
- Najstarší hráč seniorského tímu: Ned Doig, 41 rokov a 165 dní (proti Newcastlu United, 11. apríla 1908)[132]
- Najviac rokov v klube: Elisha Scott, 21 rokov a 52 dní (1913–1934)[132]
- Najviac gólov vo všetkých súťažiach: Ian Rush, 346[133]
- Najviac gólov v sezóne od hráča Liverpoolu v ére Premier League: Mohamed Salah, 44 (v sezóne 2017-18)[134]
- Najrýchlejší hetrik: Robbie Fowler, 4 minúty, 33 sekúnd, (proti Arsenalu, 28. augusta 1994)[133]
- Najmladší strelec: Ben Woodburn, 17 rokov, 45 dní (proti Leeds United, 29. novembra 2016)[133][133][135]
- Najviac zápasov ako tréner: Bill Shankly, 783[136]
- Rekordné víťazstvo: 11–0 proti Strømsgodsetu v Európskom pohári víťazov pohárov, 17. septembra 1974[137]
- Najviac ligových víťazstiev v sezóne: 38 zápasov - 32 víťazstiev (sezóna 2019-2020)[138]
- Rekordná prehra: 1:9 proti Birmingham City v druhej divízii, 11. decembra 1954[139]
- Rekordné domáce ligové zápasy v rade bez prehry: 68 (7. mája 2017 – 17. januára 2021)[140]
- Najvyššia návštevnosť na domáci zápas: 61 905 (proti Wolverhamptonu Wanderers v FA Cupe 1951–52 )[141]
- Najviac bodov v sezóne: Tri body za víťazstvo: 99 bodov v 38 zápasoch v sezóne 2019–2020, Premier League)[138]
- Najmenej bodov v sezóne: Tri body za víťazstvo: 52 (v 38 zápasoch v sezóne 2011–12, Premier League)[142]
Hráči s najvyšším počtom gólov
Aktuálne ku dňu 3. apríl 2024
| # | Meno hráča | Sezóny | Liga | FA Cup | EFL Cup | Európa | Spolu góly/zápasy |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 1. | Ian Rush | 1980–1987 1988–1996 | 229 (469) | 39 (61) | 48 (78) | 30 (52) | 346 (660) |
| 2. | Roger Hunt | 1958–1969 | 244 (404) | 18 (44) | 5 (10) | 18 (34) | 285 (492) |
| 3. | Gordon Hodgson | 1925–1936 | 233 (358) | 8 (19) | 0 (0) | 0 (0) | 241 (377) |
| 4. | Billy Liddell | 1938–1961 | 215 (492) | 13 (42) | 0 (0) | 0 (0) | 228 (534) |
| 5. | Mohamed Salah* | 2017-súčasnosť | 153 (241) | 6 (12) | 2 (6) | 47 (79) | 208 (338) |
| 6. | Steven Gerrard | 1998–2015 | 120 (504) | 15 (42) | 9 (30) | 42 (134) | 186 (710) |
| 7. | Robbie Fowler | 1993–2001 2006–2007 | 128 (266) | 12 (24) | 29 (35) | 14 (44) | 183 (369) |
| 8. | Kenny Dalglish | 1977–1990 | 118 (355) | 13 (37) | 27 (59) | 14 (64) | 172 (515) |
| 9. | Michael Owen | 1996–2004 | 118 (216) | 8 (15) | 9 (14) | 23 (52) | 158 (297) |
| 10. | Harry Chambers | 1915–1928 | 135 (315) | 16 (28) | 0 (0) | 0 (1) | 151 (339) |
*Tučným písmom sú zvýraznení hráči, ktorí aktívne pôsobia v klube.
.jpg)
Najviac zápasov za klub
Aktuálne ku dňu 2. január 2024
| Meno | Krajina | Roky v Liverpoole | Z | S | Spolu | Góly | Ref |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Zápasy | |||||||
| Ian Callaghan | Anglicko | 1960–1978 | 850 | 7 | 857 | 68 | [143] |
| Jamie Carragher | Anglicko | 1996–2013 | 702 | 35 | 737 | 5 | [144] |
| Ray Clemence | Anglicko | 1967–1981 | 665 | 0 | 665 | 0 | [145] |
| Emlyn Hughes | Anglicko | 1967–1979 | 665 | 0 | 665 | 49 | [146] |
| Phil Neal | Anglicko | 1974–1985 | 648 | 2 | 650 | 59 | [147] |
| Steven Gerrard | Anglicko | 1998–2015 | 647 | 63 | 710 | 186 | [148] |
| Tommy Smith | Anglicko | 1962–1978 | 637 | 1 | 638 | 48 | [149] |
| Ian Rush | Wales | 1980–1987 1988–1996 | 630 | 30 | 660 | 346 | [150] |
| Bruce Grobbelaar |  Zimbabwe | 1981–1994 | 628 | 0 | 628 | 0 | [151] |
| Alan Hansen | Škótsko | 1977–1991 | 618 | 2 | 620 | 14 | [152] |
(Z = základná zostava, S = striedanie)
.jpg)
Rekordné prestupové poplatky
| # | Hráč | Prestup z | Poplatok | Dátum | Ref |
|---|---|---|---|---|---|
| 1 | Virgil van Dijk | Southampton | £75 miliónov | 1. január 2018 | [153] |
| 2 | Alisson Becker | AS Rím | £66.8 miliónov | 19. júl 2018 | [154] |
| 3 | Darwin Núñez | Benfica | £64 miliónov | 14. jún 2022 | [155] |
| 4 | Dominik Szoboszlai | RB Leipzig | £60 miliónov | 2. júl 2023 | [156] |
| 5 |  Naby Keita | RB Leipzig | £48 miliónov | 1. júl 2018 | [157] |
Bývalí slávni hráči
- 1890 – 1900 Harry Bradshaw, Joe McQue, Malcolm McVean, Alex Raisbec
- 1900 – 1910 Ted Doig, Arthur Goddard, Sam Hardy, Jack Parkinson, Sam Raybould
- 1910 – 1920 Tom Bromilow, Harry Chambers, Dick Forshaw, Bill Lacey, Ephraim Longworth, Donald McKinlay, Elisha Scott
- 1920 – 1930 Gordon Hodgson, Fred Hopkin, James Jackson
- 1930 – 1940 Jack Balmer, Ernest Blenkinsop, Matt Busby, Tom Cooper, Willie Fagan, Alf Hanson, Berry Nieuwenhuys, Phil Taylor
- 1940 – 1950 Cyril Done, Laurie Hughes, Bill Jones, Ray Lambert, Billy Liddell, Bob Paisley, Jimmy Payne, Cyril Sidlow, Eddie Spicer, Albert Stubbins
- 1950 – 1960 Alan A'Court, Alan Arnell, Gerry Byrne, Bobby Campbell, Dave Hickson, Roger Hunt, Tommy Leishman, Jimmy Melia, Ronnie Moran, Bert Slater, Geoff Twentyman, Dick White, Johnny Wheeler,
- 1960 – 1970 Ian Callaghan, Ray Clemence, Emlyn Hughes, Tommy Lawrence, Ron Yeats
- 1970 – 1980 Kenny Dalglish, Roy Evans, David Fairclough, Alan Hansen, Steve Heighway, Kevin Keegan, Alan Kennedy, Ray Kennedy, Sammy Lee, Terry McDermott, Phil Neal, Graeme Souness, Phil Thompson, John Toshack
- 1980 – 1990 Gary Ablett, John Aldridge, John Barnes, Peter Beardsley, Bruce Grobbelaar, Mark Lawrenson, Jan Molby, Ian Rush, Ronnie Whelan
- 1990 – 2000 Patrik Berger, David James, Steve McManaman, Jamie Redknapp, Mark Wright, Paul Ince, Michael Owen, Danny Murphy, Dietmar Hamann, Robbie Fowler
- 2000 – 2010 Dirk Kuyt, Emile Heskey, Milan Baroš, Vladimír Šmicer, Jerzy Dudek, Luis Garcia, John Arne Riise, Sami Hyypiä, Xabi Alonso, Javier Mascherano, Fernando Torres, Pepe Reina, Luis Alberto Suárez, Steven Gerrard, Martin Škrtel, Jamie Carragher
- 2010 – 2020 Gini Wijnaldum, Divock Origi, Sadio Mané, Phillipe Coutinho, Daniel Sturridge, Roberto Firmino, James Milner, Fabinho, Jordan Henderson
Referencie
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Liverpool FC
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Liverpool Football Club na francúzskej Wikipédii, Liverpool F.C. na poľskej Wikipédii a Liverpool Football Club na španielskej Wikipédii.