Arabská jar

Prvotné protesty sa začali v decembri 2010 v Tunisku a inicializovala ich samovražda 26-ročného Muhammada Buazízího, ktorý sa 17. decembra 2010 upálil pred úradom vlády na protest proti zlým životným podmienkam a nezamestnanosti.^[8] Jeho smrť spustila rozsiahle celonárodné protesty, na konci ktorých 14. januára 2011 padla 23-ročná vláda prezidenta Zín Abidín bin Alího, ktorý abdikoval a ušiel z krajiny. Rozsiahle civilné protesty sa v nasledujúcich týždňoch rozhoreli vo väčšine arabských krajín, obzvlášť v Egypte, Alžírsku, Jemene, Jordánsku, Bahrajne, Sýrii a v Líbyi.

Priebeh a výsledky nepokojov boli v jednotlivých krajinách rôzne, no takmer vo všetkých sa snažili vládnuce režimy potlačiť protesty silou, čo však zväčša viedlo k ešte väčšiemu zostreniu napätia a napr. v Líbyi a v Sýrii k otvorenej občianskej vojne. Tiež dopomohli ďalšiemu rozhoreniu bojov v Iraku a nástupu teroristickej organizácie Islamský štát najmä v Iraku a Sýrii.^[9] Najväčšia intenzita protestov boli v 5 krajinách - Líbyi, Egypte, Jemene, Sýrii a Bahrajne, kde bol režim buď násilne zvrhnutý alebo boli prítomné významné povstania.

Pri revolúcii v Egypte padla takmer 30-ročná vláda prezidenta Husního Mubáraka, v Jemene zas došlo k rozsiahlym ozbrojeným povstaniam, ktoré sa vládne sily pokúsili násilne potlačiť, no nakoniec po svojom zranení a úteku do Saudskej Arábie odstúpil dlhoročný prezident Alí Abdalláh Sálih. V polovici roku 2012 začala revolučná aktivita ustávať, kedy si väčšina režimov kombináciou čiastočných ústupkov a nasadenia tvrdej sily proti demonštrantom zachovala politické vedenie spred začiatku Arabskej jari.^[10][11][12]

V tom vlády podporovali aj spriatelené milície a kontra-demonštrácie.^[13] Stručný prehľad udalostí v jednotlivých krajinách je popísaný nižšie.

Aj po zvrhnutiach režimov pretrval boj o moc, často spojený s novo prítomným mocenským vákuom, ktoré umožnilo posilnenie pozície radikálnych islamistických skupín. Boj o moc v krajinách bol vedený najmä na religiózno-sekulárnej línii, kedy na jednej strane stále konzervatívne náboženské elity a na druhej urbánne obyvateľstvo požadujúce väčšiu demokratizáciu a naopak sekularizáciu štátov.^[14] Nádeje, že v krajinách sa skončia časy korupcie, zvýši sa účasť na politickom živote a naopak sa znížia ekonomické nerovnosti, sa v plnej miere nenaplnili, aj vďaka tomu, že konzervatívne režimy ako Saudská Arábia podporovali udržiavanie starých režimov.^[15]

• Tunisko – po rozsiahlych celonárodných protestoch abdikoval 14. januára 2011 prezident Zín Abidín bin Alí, v krajine sa konali nové voľby, v ktorých zvíťazili strany Ennahda a Kongres pre republiku, novým prezidentom sa stal Munsif Marzúkí; v roku 2014 prebehli ďalšie voľby, v ktorých bol za prezidenta zvolený Al-Bádží Qáid as-Sabsí
• Alžírsko – rozsiahle protesty viedli k zrušeniu takmer 20 rokov trvajúceho výnimočného stavu
• Egypt – rozsiahle celonárodné protesty prebiehali od 25. januára 2011 a 11. februára viedli k odstúpeniu prezidenta Husní Mubáraka; v krajine sa konali nové prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil kandidát Moslimského bratstva Muhammad Mursí. Toho pre islamizáciu krajiny následne zvrhla armáda a novým prezidentom sa v roku 2014 stal generál Abd al-Fattáh as-Sísí
• Jordánsko – po protestoch došlo k odvolaniu premiéra a rozsiahlym zmenám vo vláde
• Omán – sultán Kábús ibn Saíd pristúpil k menším ekonomickým ústupkom a k vládnym zmenám
• Saudská Arábia - kráľ Abdalláh ibn Abd al-Azíz pristúpil k menším ekonomickým ústupkom a prisľúbeniu čiastočne slobodných volieb v septembri 2011
• Sýria – rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu, prezident Baššár al-Asad pristúpil k viacerým ústupkom a vládnym zmenám, s neutíchajúcimi protestmi však zároveň spustil rozsiahle vojenské akcie proti mnohým povstalcami ovládaným mestám, situácia prerástla do brutálnej a zdĺhavej občianskej vojny, ktorá stále pokračuje aj v roku 2021 a vyžiadala si státisíce obetí a milióny utečencov a vnútorne presídlených obyvateľov
• Maroko – kráľ Muhammad VI. pristúpil k viacerým politickým ústupkom
• Jemen - rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu a krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny, prezident Alí Abdalláh Sálih pristúpil k viacerým politickým ústupkom a prisľúbil svoju rezignáciu, 4. júna bol zranený pri bombovom atentáte a odišiel z krajiny, definitívne abdikoval 27. februára 2012, nepokoje však v menšej miere stále pokračujú
• Bahrajn - kráľ Hamad pristúpil k ekonomickým ústupkom a prepusteniu politických väzňov, s neutíchajúcimi protestmi však 14. marca požiadal blízke arabské štáty o vojenskú intervenciu, ktorá protesty z veľkej časti násilne potlačila, nové protesty sa rozhoreli v apríli 2012
• Líbya - násilné potlačovanie civilného povstania viedlo k vojenskej intervencii viacerých štátov pod vedením NATO a k otvorenej občianskej vojne, ktorá viedla k pádu režimu Muammar al-Kaddáfího v októbri 2011; v krajine sa vytvorilo mocenské vákuum, ktoré v roku 2014 vyústilo do novej občianskej vojny, v súčasnosti (január 2021) v krajine bojujú o moc tri vlády

K menej rozsiahlym protestom a nepokojom došlo aj v Kuvajte, Libanone, Mauritánii, Katare, Sudáne, Iraku, Iráne, Spojených arabských emirátoch, Palestíne a v Západnej Sahare.

Udalosti Arabskej jari sa viac-či-menej spájajú aj so vznikom Európskej migračnej krízy, ktorá naplno prepukla od roku 2014. Nebol to samotný boj za slobodu v krajinách Magrebu a Mašreku, ale až následný rozvrat spoločností a vojensko-politických štruktúr najmä v Sýrii a Líbyi, ktoré urýchlili migračnú krízu.^[16] Kým vojna na vysokej úrovni vyhnala státisíce Sýrčanov do bezpečných okolitých krajín, najmä do EÚ a Turecka, rozvrat Líbye pri druhej občianskej vojne umožnil po uzavretí Dohody EÚ s Tureckom o migrantoch nekontrolovateľný prílev migrantov aj z ďalších krajín subsaharskej Afriky na líbyjské pobrežie, odkiaľ sa následne pokúšali plaviť ďalej do krajín EÚ.^[17]

• Revolution in Arabic Archivované 2012-01-19 na Wayback Machine
• Middle East Unrest