Afrika

Názov Afrika sa v západnej kultúre začal používať vďaka Rimanom, ktorí používali názov Africa terra – „zem kmeňa Afri“ – pre severnú časť tohto kontinentu, označovanú ako Provincia Afrika s hlavným mestom Kartágo (dnešné Tunisko).

Afri (mn. č., jedn. č. Afer) bol kmeň, pravdepodobne Berberi, ktorý sídlil v Severnej Afrike v okolí Kartága. Pôvod slova Afer môže súvisieť s fenickým `afar, prach, používaným tiež vo väčšine ďalších semitských jazykoch.Medzi ďalšie možné pôvody slova Afrika, ktoré sa často kladú za pravdepodobné, patria:

• latinské slovo aprica znamenajúce "slnečný";
• grécke slovo aphrike znamenajúce „bez chladu“. Toto vysvetlenie bolo navrhnuté historikom Leom Africanom (1488 – 1554), ktorý predpokladal, že ku gréckemu slovu phrike (φρίκη, „chlad a hrôza“) bol pridaný záporný prefix „a-“, čo malo označovať zem bez chladu a hrôzy. Nakoľko k zmene výslovnosti ph na f došlo niekedy okolo 10. storočia, s veľkou pravdepodobnosťou je táto teória nesprávna.

Staroveká Afrika ležala západne od Egypta, kým pomenovanie Ázia označovalo Anatóliu a krajiny východne od nej. Egypt a Levanta mali v tom čase nejasné zadelenie medzi týmito dvoma časťami. Počas Perzskej ríše boli dávané skôr do súvisu s Áziou, kým definitívnu hranicu medzi Afrikou a Áziou nestanovil geograf Ptolemaios (85 – 165). Stala sa ňou Suezská úžina a Červené more. Prv než Európania skutočne spoznali rozľahlosť tohto kontinentu, dostal sa pojem Afrika do ich povedomia.

Svetadiel obklopuje Stredozemné more na severe, Indický oceán na východe až juhovýchode, Suezský prieplav na severovýchode, Atlantický oceán na západe a Južný oceán z juhu. Približne v strede pretína Afriku rovník a prechádzajú ňou aj oba obratníky. Vzdialenosť od najsevernejšieho bodu, Ras ben Sakka v Tunisku (37°21' s), po najjužnejší, Strelkový mys v Južnej Afrike (34°50'00" j), predstavuje približne 8 000 km.^[5] a od Kapverdských ostrovov na západe, 17°33'22" z, po Mys Hafun v Somálsku na východe, 51°27'52" v, približne 7 400 km^[6] Pobrežie Afriky má kvôli malej členitosti dĺžku len 26 000 km, kým Európa s tretinovou rozlohou má pobrežie dlhé 32 000 km^[6].

Najväčším štátom Afriky je Alžírsko a najmenším Seychely, súostrovie v Indickom oceáne. Najmenším pevninským štátom je Gambia^[7].

Podnebie, flóra a fauna

Podnebie Afriky sa pohybuje od tropického po subtropické na vrcholoch jej najvyšších pohorí. Severná časť je prevažne suchá až púšťová, kým v centrálnej časti prevládajú savany a dažďové pralesy. Medzi týmito oblasťami sa tiahne sahel a step. Na juhu sa vyskytuje každé z týchto vegetačných pásiem.

Afrika sa môže pýšiť azda najväčším počtom a rozmanitosťou druhov zveri – mäsožravce (ako napr. levy, hyeny a gepardy), bylinožravce (ako napr. byvoly, vysoká zver, slony a žirafy), fauna pralesov (ako napr. plazy, primáty, hmyz) – voľne žijúcej v minimálne kultivovanom prostredí.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam štátov Afriky

Štáty sú v tabuľke rozdelené podľa schémy geografických regiónov používaných OSN.

Hoci má obrovské prírodné zdroje, Afrika zostáva najchudobnejším a najmenej rozvinutým kontinentom. Je to výsledok kombinácie viacerých faktorov, medzi inými rozšírenie smrteľných chorôb (predovšetkým malárie a HIV/AIDS), skorumpovaných vlád, ktoré sa často dopustili závažných porušení ľudských práv, zlyhania centrálneho plánovania, vysokej úrovne negramotnosti, nedostatku zahraničného kapitálu a častých kmeňových a vojenských konfliktov (od partizánskych vojen až po genocídy).^[8] Podľa zoznamu krajín sveta na základe Indexu ľudského rozvoja, ktorý zostavuje Organizácia spojených národov^[9], v roku 2013 bolo všetkých 12 najnižšie postavených krajín v tomto rebríčku (176. až 187.) z Afriky.

Viaceré krajiny kontinentu ale v ostatných rokoch zaznamenali rýchly rast hospodárstva. Medzi inými napríklad Angola, Nigéria, Etiópia, Mozambik a Rwanda.^[10] Afrika je k roku 2013 ekonomicky najrýchlejšie rastúcim kontinentom ^[11]. Značnú časť tohto rastu možno pripísať rozšíreniu informačných technológií, predovšetkým mobilným telefónom. ^[12]

Populácia Afriky sa za posledných 40 rokov rapídne zvýšila, a preto je relatívne mladá. V niektorých afrických štátoch je viac ako polovica populácie mladšia ako 25 rokov.^[13] Celkový počet ľudí v Afrike vzrástol z 229 miliónov v roku 1950 na 630 miliónov v roku 1990.^[13] V roku 2021 sa počet obyvateľov Afriky odhaduje na 1,4 miliardy.^[13][14] V južnej, strednej a juhovýchodnej Afrike je väčšina osôb hovoriacich bantuskými jazykmi (súčasť nigero-konžskej jazykovej rodiny). Bantusky hovoriace národy zo Sahelu sa postupne rozširovali cez väčšinu subsaharskej Afriky. Obyvatelia západnej Afriky hovoria predovšetkým nigersko-konžskými jazykmi, hoci sa nachádzajú aj niektoré nilosaharsky a afro-ázijsky hovoriace skupiny. Najväčšie a najvplyvnejšie sú etnické skupiny Joruba, Igbo, Fulani, Akan a Wolof. Na centrálnej Sahare sú najvýznamnejšie skupiny Mandinka alebo Mande. Čadsky hovoriace skupiny, vrátane Hausa, sa nachádzajú v severnejších častiach regiónu najbližšie k Sahare a nilo-saharské komunity, ako sú Songhai, Kanuri a Zarma, sa nachádzajú vo východných častiach západnej Afriky hraničiacej so strednou Afrikou. Národy severnej Afriky tvoria tri hlavné domorodé skupiny: Berberi na severozápade, Egypťania na severovýchode a národy hovoriace nilo-saharsky na východe. Arabi, ktorí prišli v 7. storočí nášho letopočtu, zaviedli do severnej Afriky arabský jazyk a islam. Semitskí Feničania (ktorí založili Kartágo) a Hyksósovia, indoiránski Alani, indoeurópski Gréci, Rimania a Vandali sa usadili aj v severnej Afrike. V Maroku a Alžírsku zostali v 21. storočí významné berberské komunity, zatiaľ čo v menšej miere sú ľudia hovoriaci berbersky prítomní aj v niektorých regiónoch Tuniska a Líbye.^[15] Berbersky hovoriaci Tuaregovia a iné často kočovné národy sú hlavnými obyvateľmi saharského vnútrozemia severnej Afriky.^[16] V Sudáne, hoci prevláda arabská kultúra, ho väčšinou obývajú skupiny, ktoré pôvodne hovorili nilosaharsky, ako sú Núbijci, Fur, Masalit a Zaghawa, ktorí sa v priebehu storočí rôzne miešali s migrantmi z Arabského polostrova. Malé komunity afroázijsky hovoriacich nomádov Beja možno nájsť aj v Egypte a Sudáne.^[17] V Africkom rohu niektoré etiópske a eritrejské skupiny (ako Amhara a Tigrajci) hovoria jazykmi semitskej vetvy afro-ázijskej jazykovej rodiny, zatiaľ čo Oromovia a Somálci hovoria jazykmi z kušitskej vetvy.

Na základe štatistík tvorili kresťania rôznych denominácií v posledných rokoch (uvádzané štatistiky sú z rokov 2018 až 2022) približne 49 % africkej populácie. Druhé najrozšírenejšie náboženstvo v Afrike – islam (väčšina sunnitov, početná množina nekonfesných moslimov, malá menšina šiitov) –, zaznamenalo 42% africkej populácie.^[18] V Afrike existuje nespočet tradičných náboženstiev ako sú thron, jorubské náboženstvo, bwiti, serer, zulu, odinala, vodun. V subsaharskej Afrike je bežné vyznávanie kresťanstva alebo islamu spolu s niektorým z tradičných náboženstiev (viacpočetná náboženská identita), existujú aj eklekticizmy a synkretizmy (konkrétne napríklad synkretizmus vodunu a kresťanstva).^[19] Existujú aj ďalšie kultúrno-náboženské fenomény ako je Nkisi Nkondi.

• 
  Sahara, severná Afrika.
• 
  Veľká mešita v Djenné. Ukážka sudánsko-sahelskej architektúry. Mali, západná Afrika.
• 
  Ganvié, Benin.
• 
  Baobaby, Malawi, južná Afrika.
• 
  Egypt, severná Afrika.
• 
  Káhira, Egypt, severná Afrika.
• 
  Mauritánia, severná Afrika.
• 
  Masaj, Tanzánia, východná Afrika.
• 
  Himba, Namíbia, južná Afrika.
• 
  Herero, Namíbia, južná Afrika.
• 
  Samburu, Keňa, východná Afrika.
• 
  Tuareg, Mali.